Upíria sága

V dobe preplnenej krásnymi tajomnými upírmi a priateľskými vtipnými vlkolakmi ma napadol jeden príbeh, ktorý sa mi stal, keď som bola mladšia. Poznala som jedného muža, dajme mu meno Matej. Nestretávali sme sa pravidelne, skôr na menších party. Keďže sa končil semester, slniečko začínalo svietiť a v mlynskej doline začal znova pulzovať ten predletný a predskúškový rytmus užívania si. Terasovice, chodbovice, izbovice... A keďže sme mali vtedy spoločný okruh známych, vyskytla sa mi možnosť ho vidieť tak raz za týždeň na nejakej tej vysokoškolskej žúrke. Bol tichý a jazyk sa mu rozviazal až keď sa trošku osmelil alkoholom. Mal v sebe neuveriteľne záhadné fluidum. Naše schôdzky začínali na nejakej tej – ice , presunuli sa na diskotéku ( kde len tak tajomne v rúšku tmy postával a díval sa na okolitých tancujúcich ľudí ), neskôr sme sa tajne vytratili a dlho prechádzali. Väčšinou som hovorila ja, občas tam bolo napäté ticho. Aj keď som z neho doslova páčila tie najzákladnejšie veci, mala som rada tieto prechádzky. Na konci ma bol vždy odprevadiť a ja som dostala krásny bozk. Nebola to vášnivá hra s jazykmi, ale jemné hranie s perami. Akoby prekročenie ďalšej línie ho malo zmeniť na prah. Krásna predohra, pri ktorej mi naskočili ježavé chĺpky mi nedala dlho spať. Avšak prišlo skúškové, v mojom prípade bakalárske štátnice, na ktoré som sa musela plne sústrediť a neskôr leto. Tri mesiace strávené v Prahe, malá romanca s Francúzom a veľa iných momentov, ktoré mi predskúškového pána záhadného zatlačili do ústrania ( aj keď nie tak úplne ). Začal sa nový semester, nové známosti, nové príležitosti... Po mesiaci v škole a respektíve späť na Slovensku, som stretla v autobuse Mateja. Krásne sa na mňa usmial a pozdravil. Mal dlhšie vlasy ako predtým nemával, no ako sa hovorí, zmena je život. Týždeň na to som ho stretla na jednej z tých otvárajúcich diskoték nového semestra. Rozprávala som sa s jeho kamarátom, keď prišiel za mnou a prirodzene mi dal pusu na privítanie. Zostala som mierne v šoku, keď sa odrazu začal rozprávať bez štipky hanblivosti, ktorou sa prejavoval predtým. Bola som prekvapená z nového veselého, priateľského Mateja, ktorý fajčil. Pri otázke, Matej však ty si v živote nefajčil, mi len odpovedal, že keď má vypité, občas si zapálil. Bol taký malý bohém. Neskrýval sa v temných kútoch lavíc, ani nepozeral záhadným pohľadom. Žiara diskoték uprostred parketu patrila jemu s neuveriteľným entuziazmom. Keď ma vtiahol do jeho disko formácie, zostala som v pomykove. Matej v živote netancoval, v živote nefajčil a v živote sa tak nebavil. Keď ma pevne objal a hodil vášnivého francuzáka , bola som rozhodnutá zistiť, kde sa stratil môj záhadný cudzinec. A to priamo. „ Matej si nejaký iný, čo sa s tebou stalo? “ jasne som sa ho opýtala. Len sa usmial a odpovedal mi otázkou : „ Prečo ma voláš Matej? “ Nechápala som, úplne mi zrovnal istotu pod nohami. „ Lebo si Matej. Nie? “ Zaklonil hlavu a hodil na mňa široký úsmev. Jeho odpoveď ma dostala na kolená. Volal sa Jakub a bolo to Matejove dvojča. Maťko a Kubko. Zostala som ako mechom praštená. Aj keď sa mi tým vysvetlilo veľa vecí. Najprv som tomu moc nechcela veriť. Zasmiala som sa a robila sa, že aha, viem akú hru to teraz so mnou hráš, jasné, máš dvojča, o ktorom nič neviem. Ste na vlas totožní, hlasovo, fyzicky, len to správanie... Až neskôr po vysvetlení, že bol na rok cez Erazmus mimo Slovenska a ukázal mi fotku ich dvoch, som uverila. Ako neveriaci Tomáš v ženských nohaviciach som dostala dostatočné ingrediencie na dôveru. Doteraz sa mi známe smejú a radi vyťahujú historku s dvojčatami. Po pravde aj ja som sa na tom neskôr začala baviť. Čo mi však vŕtalo hlavou bolo, ako dokázali byť odlišní. Náš spoloční kamarát mi na to dal prostú a veľmi milú odpoveď- „ Vieš oni sa asi v tom brušku moc kopali. “ A preto neboli typické tweensky, ktoré sú nerozlučne spolu, boli úplne iní. A tu sa mi práve predkladá taká tá twilightovská alebo skôr už new moonovská otázka – Jacob alebo Edward? Sama sa priznám, že nie som totálny trovič tejto upírsko-vlkodlackej ságy, ale na tých dvoch sa dá asi najkrajšie poukázať, čo nás ženy viac priťahuje. Vieme dobre, že Robert Patinson si touto úlohou ulovil pár miliónov milovníčok a aj titul najsexi muž roka ( aj keď nie sme zaľúbené skôr do postavy ako do muža so záhadným pohľadom? Ale čo svetlá kamier nespravia a biely make up nezakryje, aspoň, že mladú populáciu upír Edward zachráni, keďže v dobe upírov je new style biela pokožka a nie ohrozujúco rakovinové solárka ). Ale vráťme sa späť k typu záhadného muža a muža bezprostredného. Už v časoch našich babiek a mám boli záhadní muži v kurze. Vtedy ešte s miernou rebéliou, kedy sa chceli postaviť voči všetkému proti všetkým. Stačí nám pozrieť nejaký film s nebohým Jamesom Deanom alebo začiatky Seana Penna. Malý rozzúrený rebel, ktorý neuznáva žiadnu autoritu a skrýva hlboko v srdci jeho naozajstný pocit. Aj keď pozícia rebelov sa trošku zmenila na milujúcich upírov ( a nezačal to len Patinson, zoberme si krásne záhadného Angela z Buffy ), ale to záhadné zostalo. Možno milujeme tajomstvá, lebo rady objavujeme. A tak ako muži neznášajú, keď niečo nie je priamočiare, tak my ženy ( aj keď nás to tiež vie priviesť do bláznovstiev ), milujeme to krásne tajomno. Avšak títo filmoví krásavci, ktorí nás nepriťahujú žiadnym vypracovaným telom, ani pohybovými kreáciami akčného hrdinu, nám tak ako tento umelý akčný hrdina, do života moc nedajú. Večné tajomstvá nás postupne prestanú baviť. Aj my chceme cítiť pevnú pôdu pod nohami. Možno vo filme nás necháva v napätí náhle zmiznutia bez najmenšej zmienky, kde a prečo, ale v reálnom živote nás to láme a postupne môžeme upadnúť do paranoje s kým a kde. Záhadný pohľad a smutné fluidum hrdinu môže byť fajn na dve hodinky, ale celý deň strávený so smutnou troskou môže aj z najväčšieho optimistu urobiť maxi pesimistu. A to je len pár príkladov života s reálnym upírom.Úprimne, keď sa vrátim k môjmu zážitku s tweenskami, vždy ma bude viac priťahovať tajomnejšie dvojča, avšak s bezprostredným dvojčaťom sa dá porozprávať bez toho, aby som z neho doslovne páčila informácie aj o najmenších maličkostiach. Pána upíra nechávam na filmových producentoch a slečne Meyersovej. Mne zatiaľ postačí pán - nemám pred tebou tajomstvá, lebo chcem, aby si mi verila. Vaša Katarína