Pre našinca je sloboda úžasný pojem. Okrem toho, že je to snáď najvyššia hodnota človeka, je zároveň nedosiahnuteľná. Aspoň tak to vyplýva z dejín. O slobodu ľudstvo neustále bojuje.
My so skrývanou alebo neskrývanou závisťou sledujeme hrdinov kníh, akí sú slobodní. Autor ich v jednej chvíli oslobodí a oni si nesú svoju slobodu na breh rieky, kde sedia a pozerajú ako nekonečne plynie voda. Hlavná postava nastúpi do akéhokoľvek autobusu a cestuje . Vystúpi na náhodne zvolenej zastávke. Iný mladý muž chodí s dievčnou vedľa seba, a chodí a chodí a nevedno dokedy a kam. Niekto si slobodu donesie do baru a nechá ju odrážať sa medzi ním a barmanom a zrkadlami za ním. Niekto je slobodný, pretože prišiel k obrovskému balíku peňazí, niekto preto, že nemá vôbec nič a nemá ho čo pripútať k nijakej matérii, k nijakému miestu.
Na rozdiel od ranného budíku, ktorý je treba poslúchnuť. Od detí, ktoré vyžadujú a nanič nehľadia. Na dôchodcovský badžet v skromnom miešku za opaskom. Počítanie rohlíkov. Nie je to smiešne? Musíš počítať rohlíky. Nemôžeš ich len tak chytiť a odniesť koľko chceš?
Bývalý študent si dá x-tú whisky, svätec z ničoho nič zamieri do iného mesta, slečna si kúpi nádherné topánky.
A sú slobodní. V tej chvíli príbeh končí. Možno pokračuje rozprávanie, román sa rozbehne iným smerom, aby to nebola rozprávka.
Máme slobodu. Čo s ňou? Môžme robiť čo chceme. Tam to naozaj končí.
Ešte nikto nevymyslel koniec sveta spôsobom totálneho chaosu.
Žiaden románový hrdina nezahynul úplným vyčerpaním schopnosti vymyslieť , čo by mohol urobiť.
Nikto nezašiel s predstavou ďalej ako precestovať svet dookola. A potom? Cúvať. ? Naspäť k nástupu do neznámeho autobusu?
