Vlastne poobede tiež len prebehne popri aute a ja si uvedomujem,že asi idem príliš rýchle. Dokonca som dostala pokutu za rýchlosť. Do frasa, veď tu nikdy nestoja. Čo si to tí policajti vymysleli. Starší, ten, čo mi vypisoval bloček sa tváril celkom ospravedlňujúco. Vedel ,že mi znepríjemnil deň a ako skúsený človek odhadol,že dáva pokutu slušnej,pracovitej žene, ktorá živí z jedného platu tri deti.
Možno som si koniec vety domyslela, ale aj lesík na pravej strane cesty je vymyslený.V skutočnosti je to vlastne výbežok porastu, ktorý sa tiahne po hrebeni pohoria nad mestečkom. Možno sa v ňom skrývajú nejaké divé zvery. Určite diviaky - tých je požehnane - a pokrútené,škriatkovské tvory. Tie sa dajú vidieť len za tmy a ich výskyt ,tvar,množstvo,farba a hmotnosť sú nekonečne pohyblivé.
V pubertálnom veku, čo spadalo u mňa do strednej školy... no asi vtedy mi rodičia tú pubertu dovolili plne rozvinúť...som v sobotu chodila do našej krčmičky s Ingrid. Ingrid bola moja najlepšia kamarátka z mestečka. Rodičia jej povoľovali pubertu len kontrolovanú. Teda v podstate musela sedieť doma. Ja som bola jej jediná záchrana a dedinská krčma s nikdy nechýbajúcimi mladými notorikmi a občasnou gitarou, bola náš najväčší úlet.
Zavrieť dvere za rodným hniezdom. Za ním nastal dvojhlasný úľavujúci vzdych, výdych. Skoro sme sa zosunuli na zem od tej úľavy. Prebehnúť do lona pivných výparov a mierne prišpinených stoličiek bola záležitosť pol hodiny. Rozradostenie po poslednom asi druhom pive rýchle opadlo.Celkom komplikované bolo dostať sa v sobotu večer domov. Ingrid sa bála ísť sama cez les, čo je pochopiteľné, lebo mala celkom prijateľnú postavu. Trochu objemnejší zadok, ovšem žiaden sud na kapustu, to by som si vyprosila, ale dobre vytvarované, pevné futbalové lopty, proste, chlapi, hlavne starší, skoro slintali. Dosť ťažko sme chápali pravú príčinu ich chtivých pohľadov. Nejako podvedome sme tušili, že sa jedná o pozadie, ale prečo, čo na tom vidia, o tom sme nemali pražiadnu vedomosť. Len fakt, že Ingrid nemôže ísť domov sama- cez les- nám bol úplne jasný. Okolo divočiakov a škriatkov sa viedla dlhšia debata. Divé prasce sme občas počuli a vždy sme videli nejaké divne pokryvené postavy pri stromoch. Kde tu niečo zavŕzgali,niečo škrípli, natiahli sa na dĺžku a pri každom priblížení zmizli. Diali sa veci tajomné. Možno by sa dalo uvažovať aj o dravcovi. Vlk? U nás. Odkiaľ prišiel z Nemecka?Z Poľska? Alebo medveď?
Takto uvažujúc a nemysliac sme pomaly došli k Ingridinmu činžáku. Poriadne som ju poobjímala. A ešte dvakrát ako rituál. Ingrid už pozerala na hodinky. Zase je raz po puberte. Doma musí byť tichá a kľudná. Otec nie a nie si dať vysvetliť, že trochu zlosti a pár výstrelkov k mladosti patrí. Čo hneď po trinástich rokoch mu preskočilo na tridsaťtri?
Oprela som sa chrbtom o dvere. No tak hrdinka a teraz domov. Žiaden les po ceste nie je. Žiaden les po ceste nie je. A ešte raz :Žiaden les...do prčíc. Pár zatentočkovaných stromov, slabý kilometer. Skoro žiadna zákruta. Hlavne, ja som skoro lata. V škole sa pred chalanmi napínam v hrudníku úplne najviacej, ale oni sa tvária ,že som iluzionistka. Kúzelníkom veľmi neveria, ako to vyzerá. Nikto ešte nenaznačil, že by sa ma pokúsil ohamatať. Popri tom, mám už nacvičené výborné obranné chvaty. Videla som ich na judistickom tréningu a precvičovala s mladšou sestrou doma. Dokonca tie hmaty mám tak prepracované, že nakoniec sa príjemnejší chalan môže k mojim prsiam prepracovať. Samozrejme si ich musí zaslúžiť.
Zadok vystrkovať nebudem. To neviem a hnusí sa mi to. A teraz sa mi hodí ,že vyzerám z diaľky ako chalan. Vlasy som si stiahla gumičkou do copu a ten schovala, pod šiltovku. Diviaci budú vetriť ženu,ale ja ich úplne zmagorím a popletiem. Čiapka by sa dala nahradiť poľovníckym klobúkom - najbližšie.
Keď cesta, chodník, vkĺzne pomedzi stromy je mesiac, ktorý medzi domami ešte celkom dobre svietil, je ho viac ako polovica, sa zrazu stal nepríjemným spoločníkom. Kovovošedé svetlo, kde tu odhaľuje hĺbku lesa, divne rozbíja mäkký povrch chodníka. Vôbec by nemala byť zima, tak prečo ma striasa?
Aha , svetlá na kraji dediny. Dnes to dopadlo fajn. Aj chodník sa rozširuje, vlastne naväzuje na lesnú cestu, ktorou sme s otcom už mnoho krát, priviezli na vozíku drevo do pece. A so starkým odtaiľ vyrážame na hríby. Poznám mieta ,kde ich nemusím ani hľadať. Skoro na mňa netrpezlivo čakajú.Starký trpezlivo počká, kým prepátram okolo veľkého dubáka, či sa neschoval nejaký maličký. Niekedy sú dva tri aj viac.
Počujem divný zvuk. Akoby ľudský hlas, ale slová to nie sú. Nejaké hlásky,ponaväzované na seba ako v špatnej opera násilný dialog. Trochu spevavo falošné,huhňavé ,ale hodne hlasné. Ztuhnem. Skameniem! Zaseknem dych do hĺbky malého hrudníka.
Naproti mne dve nerovnomerne žiariace svetlá, tancujú krížom po šírke cesty. Nezadržateľne sa blížia. Opisujú v tme oblúčiky ako pri pingpongu.Hore,dole a do strany. Hore a dole a občas nadskočia. Fascinovane hľadím na ten tanec. Ešte pred chvíľou som mala možnosť ticho odskočiť do lesa. Teraz sa už bojím , že vyrobím hluk. Praskne vetvička. Spadnem a budem bezmocná. Sú to dvaja chlapi a idú z krčmy. V takmto čase určite opití. Je to špatné. Hrozne sa bojím. Čo všetko som počula o znásilnení. Bože, prosím...
Svetlá sa na chvíľočku zastavili a priblížli úplne k sebe.Počula som zvuk člapkajúcej vody a videla tmu.
Vyrazila som . Nohy sa mi motali, ale bežali a bežali rýchle. Oči pozerali len pred seba. Ani na sekundu neuhli do strany.Telo poslúchalo ako na pokyny pri telesnej. Oboma rukami som zovrela kľučku na bráničke zahrady. Za mňou bolo snáď 50 metrov, o ktorých som nevedela a nikdy nebudem vedieť. Naša vzorne namastená bránička sa otvorila. Doma. Takto chutí to doma. Takto chutí bezpečie.
Nie, že by sme už do krčmy nikdy nešli. Neskôr sme sa už zviezli s chalanmi a Ingrid začala chodiť s Martinom. Tiež bol trochu podsaditý, ale málo. Mal len také pevné svaly nad stehnami. Od futbalu.
V lete , nedlho po maturite sa rozprávali pri pive history o štamgastoch. To sa v krčmách občas hovorí.
Žil tu v mestečku jeden starý maďar. Ignáciuš ho volali. Vraj celé leto chodil doma bosý. To si doniesol z domova. Tam bola ešte stále dosť veľká chudoba a čižmy sa nosili do kostola a do krčmy. Aj Ignác chodil k nám do krčmičkyvo veľkých gumených čižmách, takmer každý deň. Prečo nechodil do mesta, to nikto nevedel. Veľa toho nenahovoril. Často sa mu chlapi smiali pre jeho nosový prízvuk a kde tu povedal: tá stôl je piskoš, utri! Kývol zamračený, čo bol vlatsne vždy ,na krčmárku, aby utrela špinavý stôl.Žil vo veľkom neomietnutom dome sám, bez minulosti, vykorenený, v kostolných nohaviciach na ktorých už nebolo poznať pôvodnú farbu a občas vypratej košeli s predratým golierom od trvalého strniska na tvári. Niekedy sa chytil do hovoru, skôr do hádky.
Nechcel dopustiť, aby tí mládežníci hulili trávu,marjánku, marihuanu." To je závislosť. Hnusná droga. "Ale veď to je nič, Fakt len trávička. Polepší náladu. A je dobrá na kľby." Smiali sa chlapci . " A vy pijete alkohol. Aj to je droga.A povolená."
"Tak chlascem. No a čo ? To robil aj môj dedo. Ale načo nám je ďalšia droga!"" My sme videli v telke ,že hovorili,že výskum potvrdil neškodnosť marjánky."" Ale načo druhá...ešte oná zavislosť. Už máme dosť.!"Ignác sa mračil ešte viac. Viac sa schovával do seba. Krútil sa na stoličke,mával rukami. Otočil sa hlavou k stene a zvesil hlavu. Ešte aj z tejto polohy šomral. "Bude im z toho zle. Nem jó. Pokazia svet. Darebáci."
Situácia sa vyostrovala. Chlapci už začali ostrejšie. "Daj pokoj maďarský diviak."Vo vzduchu visela vojna. Víťaz bol zrejmý.
Našťastie sa Ignác zdvihol. Pobral sa domov. V nočnom lese sa bál a dnes obzvlášť. Zapálil si preto dve cigarety a chodil po ceste zo strany na stranu. Okrem toho hovoril dialóg ako na divadle. Chcel vytvoriť dojem, že idú dvaja.
Tou svojou maďarčinou.
Ignác nedávno zomrel. Neviem kto mu bol na pohrebe. Les ostal. A pokutu som zaplatila znovu. Teraz už aj s odčítaním bodov. Prestaňte sa ,pani, ponáhľať. Aj pri lesíku platia nejaké zákony, hovorím si. Len obluda s dvoma svetlami sa stratila navždy.
