Dnešné foto:
K námetu je treba doložiť,že sa jednalo o jednoduchú služobnú záležitosť:prehliadku zákazky pre záhradnícku prácu.
Kompozícia:Cez tvrdú bezpečnostnú službu sme prenikli do bývalého svetoznámeho ČKD. Vtedy významná fabrika Kolben_Daněk,neskor postúpila alebo poklesla/ podľa politickej príslušnosti/ na výrobu dielov pre kultovnú Pragu V3S. Dnes za farebnými obchodmi s nábytkom a kobercami, rozlieha sa mestská divočina, rámovaná žilami potrubí, tepnami zvyšných káblov,ešte nerozkradnutých, vnútornosťami nahlodanými nezdravou výrobou a drsným časom. //Negativ z fotoshopu.// //Dorazil som včas. Do tohoto zhovadilého miesta. Hneď ako som zatočil za za tým nábytkom, no čo sú tam za ním tie ,no tie koberce, akože majú stale výpredaj, že akože končia už asi tri roky, vybehol na mňa ostrahák, že kam chcem ísť.
Je-mária, kam by som chcel, nechcem ale musím, keď ma šéf poslal. Nechcel to nejako pochopiť, generálny riaditeľ vrátnice, tak som mu povedal to meno,čo mi kázali. Že takého nepozná, ale si ma napíše. Tak nech píše je-mária, ak sa mu chce,šak sme vždy šeci kdesi zapísaní... Ja idem ďalej. Ty-vó v tom teple, samý prach a smetisko. Skoro by stačilo. Otočiť sa napivo//
Pozadie: Zo sotva poznateľných prašných priechodov ,maskovaných zeleným morom, morom zelene, pohlcujúcim a nezastaviteľne postupujúcim náletom,javorov,jaseňov,agátov, vystupujú zvyšky muriva, padajúcich okien, striech, o ktorých sa nesmie hovoriť ,lebo by spadli. A všadeprítomné hromady sute z o železnými vlasmi a účesom drevených hrád.
//Tož v tom ten chlapík dorazil a nablble sa usmieva. To bude nejaký menežér. Tí sa vám budú usmievať aj v tom hice a prachu. Parchant. Šak viem, je-mária, že aj on sa už teší na jedno.
Ešte vyhnali aj ďalších chudákov ako ja a tak nás ten šéfik-podšéfik vedie rovno do toho smetiska. Vraj to bola nedávno vyhlásená fabrika, na výrobu “vejtřasky”. Poznáš Vesničko má středisková, Nie?
Bola bola. Aj som bol no to pekný, či múdry, či ako sa to hovorí.//
Svetlo: Je leto,čas obeda. Šťastie. V podvečer , by sme tu museli vyháňať hororový strach, policajnými jednotkami. Bez úspechu.
//Tak to je sila.Všade kopy tehál,okien,železa…tu akási chajda ešte stojí… len do nej kopnúť. Ale chajda obrovská ty-vo…a tých rúr…dali by sa speňažiť ty- vo…
Skoro som zabudol na stromy. Také nedorobky,nedorastky nie normal, čo vraj máme fiknúť preč. Zabudol- veď ich je tu ako v džungli. Ibaže z nej nevybehne tiger ale nejaký bezdomáč. V lepšom prípade. Alebo tvrdý feťák, čuchám…
Furtom ideme a podšéfik stale: ešte bude horšie, ešte bude horšie. Pako jeden. Moj šéfik povedal, že to bude tak na desať dní, hňup. To mi može po vianociach predĺžiť zmluvu. Že pred rokom tu pílili a všetko tu nechali, tých suchých stromov a konárov, pomedzi tie záprdky čo sú dnes. V tom by sa nevyznal ani šiša-pišta, je-mária, ako to budeme ťahať z tých hromád. Sa do toho zamotáme ako Rath do krabice s vínom.//
Výrez: Vnútro mega haly, takmer úplne prázdnej. Duch čias poletuje po podlahe. Stav brigády 2694 podľa odboráskej schodze v roku 1958, prezenčné listiny, výrobné plány…Šedobiele steny pozerajú na seba v rozptýlenom svetle, zázrakom zachovaných okien, pokratých vrstvou prachu. Ďalší zázrak je ,že tam svetlo vlastne vniká dovnútra.// Ten nás furt ťahá ďalej a aby sme sa vraj nestratili, vždy na niekoho mal stratiť. Budem rád ,keď vypadnem.
Vraj pozor klince a stúpa ako baletka v nejakých polokeckách. Kde máš bozp. ?Šak máš mať plnú obuv, ha!
Vraj poďme pre zaujímavosť pozrieť do haly: Tak tam bude je-mária aspoň niečo zaujímavejšie a možno menší úpek ako v tomto horúcom guľáši.//
// A fakt ty-vo,. Toto je doteraz dosť dobrý kus baráku. Aj vyprataný troche, nebolo by čo čmajznúť. Možno v tých dierach v podlahe, akože asi boli montážne jamy…ale aha tu si už niekto odnáša drevené kocky z podlahy. Nie zlé,možno horia, keď nieto nič lepšie…a papier,že vraj “ úseková schodza roh-ácka z roku 58”zápisnica,prezenčka…chudáci. Časy,časy. Bolo tedy, bude dakedy, aj teraz je, ale aspoň,že natie schodze nemusíme…//
Detail: Uprostred kubíkov prázdneho priestoru apodlahy z drevených kociek,betónových chodníkov a montážnych jám/ radšej ani nevedieť, čo v nich ostalo/ stojí biely klavír.
Kontrast: Vedľa klavíru sa náhle zjavil mladík v čiernom.
Veľký detail: Mladík ukazuje na klavír rukou: Ja ho strážim!
Retuš:Všetci bezdomovci ,ktorí sa tu pohybujú, sú mimo záber: Oni sa sem vlastne cez ostrahu s divokými psami nedostali. Vlastne dostali, ale v momente záberu miznú.
Príprava na uverejnenie: Občas sa v hale mihne mladík, čo fotí akty dvoch ešte mladších dievčat. Takzvaný duchársky industrial. Opona v strašidelnom hrade je určite nudná oproti neustále žiariacim graffiti, nabitým energiou. Možno sa ich boja aj miestny duchovia.
// Piano,piano…ty-vo, to je sila…v prostriedku klavír…chápeš…šak normálny biely…nechápeš … šak som hovoril, že okolo nemožné smetisko…
Vybehol k nemu černobundový. Vysvetľuje podšéfikovi,že ho stráži. A akože pre koho. Tak vraj sa tam bude filmovať a vraj tam podšéfik videl takého,onehdá čo fotí nahotinky, magor. Pred takým počmáraným múrom. V tom prachu, pako.
Tak konečne nás ženie von podšéfik. Konečne. Mám toho plné kecky.//
Biely klavír v bielej hale, znie mŕtvou piesňou prasklín v omietke. Za ním sa rozlieha zbor stromov a ich mnoho a mnoho odnoží z poranených koreňov.Vo fortissime pred zánikom.
