Videl som sochy.
Potreboval som rýchle a preto ma šokovalo miesto ,kde vidím sochy.
Potom sa stal zázrak. Sochy prehovorili. Začali sa predo mnou rozkladať.
Odkladali svoje bronzovo-zlaté telá do otvorených tašiek.
Sklonení pod urovňou pisoáru odkladali svoju dôstojnosť až po ďalšiu “stage”.
Smútok a ukrivdenosť z nich hovorili. :”Mien nép…” Akí to ľudia, zaznela maďarčina. Ostané slová nie je vhodné prekladať. Všetok ten hnis a hnus,ktoý z nich vytiekol v prídavných menách, snáď na chvíľu spláchli spolu so zlatým prachom z tvárí.
Ľudskosť a občas bieda pod zlatom a dôstojným výzorom.
Bol som vlastne na ceste do kostola.
Kázeň bola o Šimonovi, ako mu pán Ježiš naplnik siete rybami a on užasol nad Božou mocou.
Ľudia sa tlačili okolo Ježiša, aby počuli jeho reč.
Dnes sa nikto netlačí okolo kazateľov, kostoly sú poloprázdne, ťažko hľadať cestu misie. Všetky naše výmysly, / ani urobiť duchovný priestor v chrámoch konzumu / nestačia.
Jediná cesta je dať sa osloviť duchom božím. Otvoriť srdce pre jeho slovo.
Nedlho po týchto slovách, vstúpila do kostola pani v strednom veku. Poobzerala sa okolo seba a sadla si Najprv vyzerala ako náhodný cudzinec, zaujímajúci sa o pamiatky. Potom hľadala spevník. Ďalší veriaci jej ho na dotaz podal a utvrdil ju , že sa schádzame každú nedeľu podvečer.
Celá šťastná kvitovala túto odpoveď.
