Včera som si vytvárala životopis. Hľadám si prácu na polovičný úväzok, hoci sa už dlho snažím ako prácu robiť to, čo ma baví, v čom vidím zmysel, ako pre seba, aj pre okolie.
Jedného dňa mi zarezonovala v srdci taká idea, ktorú som počula pár rokov predtým od svojho učiteľa pedagogiky. „Môžeme byť tvorcami svojho života.“ Ale späť k tomu životopisu. Uviedla som tam sled svojich kurzov, ako sa to v životopise robí. Keď nemáme prácu a hľadáme ju, chodíme na úrad práce, a niekedy máme možnosť začať aj navštevovať nejaký rekvalifikačný kurz. Pri tom písaní životopisu som si uvedomila, že som tiež navštevovala "rekvalifikačné kurzy". Tu je prehľad v spätnom poradí :
2016- 2017 Vzdelávania v chirofonetike (Chirofonetika je jemná masáž chrbta, rúk alebo nôh)
2013-2016 Vzdelávanie v predškolskej waldorfskej pedagogike
2010-2013 Vzdelávanie v školskej waldorfskej pedagogike
2008-2009 Kurz permakultúrneho dizajnu – Asociácia Permakultúra
2008 Kurz práce s hlinou - remeselné techniky – Fakulta architektúry Kassel
2008 Kurz Dizajn ekozáhradných spoločenstiev
Som si tak spätne uvedomila, že to asi nie je u mňa len tak. Tie kurzy mi nikto neponúkal, boli v ponuke kdesi, ja som si ich našla. Ak sa z pohľadu toho, kde teraz stojím, pozriem na túto svoju prípravu, môžem z nej niečo vyčítať. Naučila som sa tvoriť permakultúrne záhrady, pracovať s hlinou ako stavebným materiálom, naučila som sa sprevádzať deti v ich predškolskom aj školskom veku. To sú kurzy, ale využila som ich v praxi?
Záhrady tvorím neustále. Kam prídem, tam vidím záhradu. Moje ruky (hlava aj srdce) pomáhali stavať slamenný dom s hlinenými omietkami. Teraz sa ešte učím deťom a rodičom, prípadne svojim priateľom a blízkym, pomáhať v tom, aby sa mohli stať tvorcami svojho života. Všetky kurzy, ktoré som absolvovala, mi v tom napomáhajú. Lebo tvoriť permakultúrnu záhradu nie je len sadiť bylinky, či zeleninu. Je to aj o pozorovaní, rešpekte a tvorení v súlade s prírodnými princípmi, s princípmi života. Stavať slamenný dom s hlinenými omietkami je napr. aj o tom, že zvažujem a vyberám materiál, že materiál, ktorý použijem, môžem skompostovať a nebude raz tvoriť odpad, ktorý sa dlhodobo rozkladá, či nerozkladá vôbec. Sprevádzať deti je aj o tom, že spoznávam a rešpektujem ich individualitu a tiež nejaké princípy, prirodzené princípy rozvoja človeka. Tak ako v prírode platia prírodné zákony, tak aj v rozvoji človeka platia prirodzené zákony. V permakultúre aj vo waldorfskej pedagogike môžeme tieto princípy nazvať aj zdravým sedliackym rozumom.
Dnes som sa už po niekoľký krát zobudila s myšlienkou na permakultúrny kvietok. Permakultúrny kvietok má lupene, ktoré predstavujú princípy, týkajúce sa našich životov. Zdravie, architektúra, využívanie energie, vzdelávanie.... V lupienku vzdelávania sú uvedené Steiner education a homeschooling. Keď som študovala permakultúru, ešte som nič nevedela o waldorfskej pedagogike. Vychovávala som svoje deti podľa svojho svedomia a vnútorného vedenia. Súčasne s výchovou mojich detí som „vychovávala“ aj seba. Keď máte deti, príde čas, kedy sa rozhodujete, kam budú chodiť do tej prvej školy, neskôr si sami vyberajú druhú školu...K waldorfskému vzdelávaniu (na obrázku je to Steiner education) som sa dostala vďaka tomu, že som nebola spokojná so školou svojho syna, a tak po určitom hľadaní a rozhodovaní, začal navštevovať waldorfskú školu v Bratislave. Vybrala som ju podľa toho, že ladila s mojim myslením, že sa páčila môjmu srdcu a že ruky v nej majú dôležité miesto. A neskôr som sa rozhodla, že chcem o jej pedagogike vedieť viac.
Pýtam sa samej seba, pýtam sa to preto, že okolo mňa sú rodičia a každým dňom je ich viac a viac, ktorí sa to pýtajú tiež. Akú školu chcem pre svoje dieťa? Akú školu moje dieťa potrebuje? A následne si odpovedajú, a je ich tiež stále viac a viac, že tú, ktorú nám poskytuje náš štát, pre svoje dieťa nechcú. Nenapíšem tu o tom, prečo niektorí nechceme pre naše deti tú školu, ktorá je takmer jediná v ponuke. Napíšem to, k čomu som došla úvahami v tomto článku.
Pre svoje dieťa chcem školu, ktorá sa riadi zdravým sedliackym rozumom. Ktorá mu umožní sa učiť nielen hlavou, ale aj rukami a srdcom, ktorá ho rozvíja v súlade s jeho životnou úlohou, ktorá rozvíja nielen jeho schopnosť hľadať a memorovať informácie, ale rozvíja ho celistvo. Kde sa naučí veci potrebné do života, kde sa stáva človekom. A najmä školu, ktorá naučí dieťa tému tak, že bude poznať názov kvietku, ale bude schopné sa pozrieť naň aj ako na živú bytosť, ktorá žije v nejakom prirodzenom ekosystéme, ktorý nejako funguje, a to, že tak funguje, súvisí aj s človekom, zvieratami, vodou, vzduchom, aj s ich budúcnosťou. Ako budú živé bytosti žiť, aj keď moja fyzická stopa tu už nebude? A chcem, aby škola moje dieťa kultivovala. Umením, príkladmi, príbehami, legendami. Je toho veľa, čo pre svoje dieťa v škole chcem. Ale mám na to právo, nárok, cítim zodpovednosť, chcem preto niečo urobiť.
Pre svoje dieťa chcem takú školu, v ktorej sa naučí stať sa tvorcom svojho života. Je možné, že potom nebude musieť navštevovať všetky možné kurzy. Myslím si, že to, čo som ja hľadala a naučila som sa vo vyššie spomínaných kurzoch, sa dieťa môže naučiť aj v škole. A samozrejme aj omnoho viac.
