Ako sa nestať biomamou, ktorá už ani nevie, kým je? Ako sa nestať helikoptérovým rodičom, ktorý krúži okolo svojho dieťaťa ako helikoptéra a nenechá mu ani malý priestor na samostatnosť? Zvoliť si voľnú, či autoritatívnu výchovu?
Žijeme v dobe rozvoja individuality. Hľadáme tú správnu mieru slobody pre seba, pre svoje dieťa, pre náš svet, pre naše zaradenie sa do okolia. Hľadáme ten svoj štýl. A ten náš štýl vníma naše dieťa, ten je preňho v mori iných podnetov a vnemov kľúčový. Ten je jeho kotvou. Ak by som mala z mojej vnútornej individuálnej slobody odpovedať na otázku, ako vychovávať dieťa, tak toto je odpoveď. Svojim štýlom. Ale svojim štýlom pre mňa znamená veľkú mieru zodpovednosti, kusisko vnútornej práce na sebe, neustála reflexia a možnosť čerpať z koreňov. Tie korene vnímam na svojej ceste ako kľúčové. Mozaika vlastných zážitkov z detstva, či už takých a či onakých, ktoré sú mi základom pre môj vzťah k deťom. Aj morálnym základom. Moje prvé dieťa som vychovávala podľa knihy. Nemala som vlastné skúsenosti, len svoje detstvo, knihu, dnes už by to bol aj internet. Ale mala som najmä samu seba, svoj svet myšlienok, ktoré sú ovplyvňované okolím, svetom a ľuďmi okolo, ale aj svojim vnútorným hlasom, ktorý to tak nejako zázračne všetko vyhodnocoval a vytváral mi v konečnom dôsledku ten môj štýl. Často dostávam od rodičov rôzne otázky ako zvládať takú a takú situáciu. Na to nie je návod. Ale určité základné odpovede existujú. Vychádzajú z dôkladného pozorovania vývoja dieťaťa.
Veľmi dôležitá je sloboda. Deti, ktorým je daná sloboda, sa naučia sami pohybovať, myslieť, tvoriť.
Ich samostatná aktivita je dôležitý zdroj radosti. Chcú pracovať na sebe samom, je to ich práca.
Dieťa dostane veci, kvôli tomu, že plače. Vnímate v tom nejakú slobodu?
Poskytujú moderné hračky priestor pre slobodu? Dookola opakujúce sa zvuky, materiál, ktorý je konečný, bábika, ktorá nemá reálne proporcie...Rozvíjajú dieťa? Alebo ho skôr izolujú?
Rodičia sa snažia dieťaťu uľahčiť život, tak všetko robia zaň. Dieťa vidí, že je zbytočné sa snažiť, keď dospelému to ide ľahšie. Je to sloboda?
Malé deti potrebujú slobodu pohybu. Všimnite si koľko batoliatok nosí rifle alebo iné oblečenie, ktoré mu slobodu pohybu neumožňuje. Ak sa dieťa nemôže v prvom roku slobodne pohybovať, môže to mať následky vo vývoji reči, neskôr myslenia...
Je sloboda to, ak deti zažívajú chaos? Alebo je sloboda v rytme, hraniciach, pravidlách? Môžu hranice znamenať slobodu?
Je všade prítomný hluk slobodou? Všade samé podnety, nekonečné more informácií a umelých obrazov. Cítite sa slobodne, keď je všade záplava zvukov?
Skúsme sa pozrieť na svoje detstvo a hľadať tam spomienky slobody. Nechcem tu samozrejme polemizovať o slobode ako filozofickom pojme, ale o slobode ako miere vlastného rozvoja. V rámci svojej biografie vnímam svoje ranné detstvo ako šťastné. Nechodila som do škôlky, a tak som väčšinu dňa trávila vonku na dvore zábavou so živlami- voda, zem, piesok, tráva. A na preliezačkách a hojdačkách. Donekonečna som opakovala pohyby a trénovala svoje telo. Sama zo seba, len tak zo svojho vnútorného podnetu. Nikto mi to nekázal, mala som na to priestor aj čas.
Má dnes dieťa dostatok času a priestoru pre svoj rozvoj? To je pre mňa kľúčová otázka. Už v škôlke má zaplnený diár. Má rodiča šoféra, ktorý ho preváža zo školy na krúžok a z krúžku domov. Už v prvej triede mu veľa času zaplnia pracovné zošity, atď. Od útleho detstva je formované, všade zažíva formy zvonku. Malé dieťa je zahltené omaľovánkami, ilustráciami, v ktorých má každý obrázok čiernu líniu, už v škôlke sa učí kresliť najmä presné formy. Napadol ma teraz obraz vývoja rastliny. Rastie podľa formy? Čo ju formuje? Rastie podľa podmienok, ktoré sú pre jej rast nevyhnutné, potrebné. Ale je tu ešte aj čosi viac. Vnútorná štruktúra, neviditeľný zákon podľa ktorého prvosienka každý rok bude prvosienkou. Neviem, len vnímam, že tak nejako to bude aj s tou slobodou. Existuje akýsi súbor „zákonov“ a určite tým nemyslím desatoro, ani iné pravidlá pre život. Myslím tým zákonitosti vývoja, ktoré tu vždy boli a asi aj vždy budú. Napr. taká vec, že keď dieťaťu nedáte omaľovánku, ale čistý papier a farbičky a môže kresliť voľne, nakreslí to, čím žije. A často to, čo sa odohráva v jeho vnútri. Ak sú to čarbanice, neznamená to, že je v ňom chaos. Deti na celom svete kreslia rovnaké kresby. Ako je to možné? Ak necháme deti voľne sa hrať a nesnažíme sa im stále robiť program, môžeme pozorovať, že aj ich vývoj hry, tzv. voľnej hry je na celom svete rovnaký, či veľmi podobný. Deti teda presne vedia, čo kresliť, vedia ako sa hrať, vedia si vyriešiť spor s rovesníkom. Ak majú na to čas a priestor.
Hra je jednou zo základných foriem ľudskej aktivity. Pre malé dieťa je priebeh hry dôležitejší ako jej výsledok, často túži po jej opakovaní, aj keď nám sa môže javiť hra ako neúspešná. Ak sa nám podarí zbaviť sa našich predstáv, možno trochu vnikneme do tohto úžasného sveta.Pre dieťa predškolského veku je nezastupiteľnou potrebou a hlavnou činnosťou. Je školou ľudskosti, liečbou, dieťa v nej dáva aj berie, ale najmä, je preňho úplne prirodzená. Dieťa hru nechápe rozumovo, ale prejavuje v nej vlastné prežívanie. Prostredníctvom hry si dieťa spracováva svoje každodenné zážitky, premieta do nej svoje vnemy zo sveta, z blízkeho okolia, ale aj zachytené informácie z médií, rozhovorov, či činov dospelých. Je to jeden celý, nesmierne pestrý vesmír spracovávania toho, čo zachytí - najmä zmyslami. Detská hra nemá žiadny cieľ, vychádza z vlastnej iniciatívy pre vlastné uspokojenie. V hre dieťaťa žije, ak mu to umožníme, jedna z najdôležitejších vlastností a budúcich dôležitých schopností – tvorivá fantázia. Do konania detí vnáša teplo a vrúcnosť a je úzko spojená s ich zmyslovou činnosťou. Hry preniknuté fantáziou sú predpokladom, že svoje budúce povolanie budú vykonávať so zápalom, do ktorého vložia celé svoje „Ja“. Voľná hra rozvíja dieťa po stránke zmyslovej aj telesnej. Podporuje tvorivú fantáziu, rozvíja ich pohybovú zdatnosť, hrubú a jemnú motoriku, pracovné a komunikačné zručnosti ako aj poznávacie schopnosti.
Pozorujme a vytvárajme priestor. Neformujme podľa svojich predstáv, nenechajme sa ovplyvniť svojimi traumami, či nenaplnenými snami. Dieťa v rannom detstve nechce byť vrcholovým športovcom, či chodiacou encyklopédiou. Dieťa chce mať pocit, že rodič vie. Že tak ako rastlina vie, ako sa má vyvíjať, tak to vie aj dieťa. Sprevádzajme ho bdelo na jeho dobrodružnej ceste rozvoja.
