Každoročne sa zamýšľam nad zmyslom Vianoc. Tak aj tento rok. Vnímam to ticho a bázeň vonku v prírode, a čosi bežne neuchopiteľné okolo nás. Čo je to? Dnes sa mnohí ľudi snažia cvičiť, meditovať, hľadajú cestu k sebe, či k niečomu, čo cítia, že to potrebujú. Možno je to niečo, čo im chýba k celistvosti…Hľadajú zmysel toho, prečo sa toľko naháňajú, upratujú, zháňajú darčeky, a potom prejedajú a snažia sa tešiť. Vianoce v dnešnej podobe nás možno nemôžu celkom uspokojiť. S blízkymi sa môžeme stretnúť a obdarovať sa ktorýkoľvek deň v roku. Nepotrebujeme k tomu veľkú udalosť v rytme roku. Kdesi vnútri už mnoho rokov ma niečo akoby znervózňovalo, alebo pobádalo k pátraniu, hľadaniu. Čo by som mala, či mohla tieto dni robiť? Už niekoľko rokov sa snažím hľadať to, čo je za tým tichom vonku v prírode. Čo sa to vskutku, našim očiam neviditeľné, deje? Popri pozorovaní prírody študujem staré tradičné zvyky, zmenu pohanských sviatkov na kresťanské a snažím sa v tom nájsť nejaké čriepky mozaiky, ktoré mi pomôžu pochopiť.
Tento rok som prvý krát zažila pokoj. To vnímam ako najväčší dar týchto dní. Ak v našom srdci, hlave, tele, nastane pokoj, možno sa môžeme pozrieť aj ďalej. Takže pokojné sviatky by sme mali. Ešte radostné a požehnané. Zdá sa mi, že o ten pokoj sa máme snažiť a po nejakom čase tréningu(u mňa teda dosť veľa rokov), pride zážitok pokoja.
Radosť zažívam vtedy, keď poteším niekoho iného. Keď dám niečo zo seba. Nie len hmotný darček.
A požehnanie? Fúúha.
Voľakedy si ľudia vinšovali(dá sa povedať aj žehnali si navzájom). Nemyslím pohľadnicou, či ako dnes SMS kou. Najprv na slnovrat celú noc nespali, stretávali sa a robili duchovné úkony, Pálili kmeň. Čistili. Potom “siali”..siali svojimi vinšami. Neboli to len prázdne slová…prajem ti také a hentaké sviatky. Vinše mali veľkú moc. Aj majú.
Poznáme tie veršované priania, ktorými sa má privolať… na poli úrod, pri dome príplod…alebo …vinšujeme vám na Vianoce, aby ste mali 4 ovce, 4 barany, to je kŕdel neslýchaný… – v tejto veršovanke vidíme slnovratovú čarovnú štvorku, ktorá sa kedysi písala ako + a bol to vlastne znak slnka, jeho 4 strán).
Obradné rozosievanie zrna malo priniesť naladenie domu a rodiny, či rodov na dobrú úrodu rastlinnú i na dobré rozmnoženie statku, ale i na pokračovanie ľudských rodov (…a do roka proroka…čím sa privolávalo narodenie dieťaťa). Pozostatkom tohto pôvodného obradu Oseňa sú dodnes jestvujúce priania (vinše) s prastarými veršovankami, ktoré boli základom obradovej reči. Samotné dávanie darčekov má taktiež pôvodné korene – obradné rozosievanie zrna, pečenie kolového koláča (teda nie kockáča, ale koláča v tvare Slnka), tieto obetné dary našli novodobé miesto v podobe darov pod stromčekom, ktorý tiež nie je kresťanským prvkom(Žiarislav)
Potom chodili ľudia koledovať a obetovať a nakoniec plesali. Obetina bola v podobe zrna, či kaše položenej ku stromum, studničke, či na kameň. Ak vtáčiky vyzobali obetinu, znamenalo to, že bola prijatá. Krásny symbol, a ešte aj prírode prospešný. Dnes obetinu preberá ľudská ruka zo zvončeka v kostole. O jej prijatí sa dozvieme od kňaza v podobe oznamu vyzbieranej sumy.
Cirkev podľa historických záznamov najprv slnovratové obrady zakázala, neskôr sa začala pod jej vplyvom vyvíjať nová podoba Vianoc. Slnečné dieťa bolo vymenené za postavu Ježiška, a takto už je koleda nakoniec povolená.
Pôvodne teda slnovrat, slnečné dieťa, potom výmena za Ježiška. Jedno majú ale slnovratový symbol a symbol Krista spoločné. SLNKO. Aj Kristus je Slnečné dieťa. Označuje sa tiež krížom. Odkiaľ tieto symboly, či postavy prichádzajú? Žeby z nejakej slnkom zaliatej krajiny? Vianoce ako sviatky Lásky a pokoja sú zvesťou chýbajúceho Slnka nielen vonku ale aj v našom vnútri. Čo iné než svetlo a teplo Slnka môže rozohriať a naplniť našu svätyňu?
Či je to slnovratové slnečné dieťa alebo Ježiško, to nechám na filozofovanie iným, ktorých to baví. Pre mňa je dôležitá tá slnečná kvalita. Kvalita Lásky, pokoja, tepla, blaženosti, kúsok toho slnečného božského oceánu lásky, ktoré nám prinášajú. Od určitej veľkej udalosti nám túto kvalitu prináša Kristus, a vďaka nemu nemusíme, ale môžeme. Môžeme začat hľadať, ak cítime v našom vnútri chvenie, ak vnímame jemný šum, ktorý nám nedá pokoja….až kým v slobode otvoríme naše srdce a z maličkého semienka vybudujeme chrám. A rozvinieme našu vnútornú božskosť…
…a budeme mať požehnané sviatky.
