Snívam aj o rodine. Nie veľkej, takej normálnej. Snívam o kučeravých vláskoch svojej dcéry, o nezbedných očkách svojho syna, ktoré sa na mňa budú usmievať minimálne tak bláznivo, ako oči jeho otca (čiže môjho chlapa).
A snívam aj o tom, že raz niekde využijem talent od Boha. A dal mi toho viac.
Bude to spev?
Maľovanie?
Schopnosť zorganizovať všetko a všetkých?
Pedantnosť?
Dochvíľnosť?
Bude to radosť hrať sa so všetkým, čo sa dá k sebe spojiť a možno z toho vytvoriť predmet vyjadrujúci moje city?
Pamäť?
IQ?
Snaha opraviť akékoľvek gramatické pochybenie?
Piskot pri sledovaní akéhokoľvek zvieraťa?
Snaha pomôcť aj človeku, ktorý ma stokrát podrazil?
Snaha poradiť?
Láska ku knihám?
Túžba po spravodlivosti?
Veľa, veľa, veľa vecí, o ktorých musím stále premýšľať, prečo som ich dostala, ak ich nemám využiť. Často, často, často sa sama seba pýtam, či to má všetko zmysel.
Zažila som si svoje. Videla som dosť na to, aby sa mi znechutil celý svet.
Nestalo sa.
Stále milujem krásy i úskalia života tu, nechcem to vymeniť - za nič na svete.
Viem, že si počkám na odpoveď, kam sa poberiem v živote.
Ale viem aj, že nech to bude kdekoľvek, neostanem sama. Pôjdem ďalej, lebo viem, že cesta nekončí na prvom sklamaní.
Vždy to niekam vedie.
Vždy.
