Ide o tých istých horúcich 66% ponúknutých Talianmi, okolo ktorých najzaujímavejšie tančeky v posledných mesiacoch predvádzal sám Robert Fico. Podľa jeho vyjadrení však Slovensko ponuku predkladať nebude, ale namiesto toho pôjde radšej v jeho zastúpení rokovať priamo do Ríma o navýšení podielu z 34 na 51%. Toto riešenie by mohlo byť „elegantné” pre obe strany. Taliani by sa tak automaticky stali menšinovým vlastníkom a dlh skupiny Enel by sa im po prebratí záruk štátom zmenšil asi o 2 miliardy eur. Fico by mal kontrolu nad elektrárňami prakticky v plnom rozsahu a Mochovce by mal ako hračku pre politicky spriaznené firmy, ktoré sa tam, koniec koncov, presúšajú už od jeho prvej vlády. Súčasne by mal k dispozícií ďalšiu štátnu akciovku, cez ktorú si vie zobrať úver na vyplácanie dividend, ako to v minulosti predviedol v prípade distribučných spoločností.
Či bude mať Enel záujem o zotrvanie v Slovenských elektrárňach v takejto konštelácii je však neisté, dokonca by som si dovolil povedať nereálne. Robert Fico ich drží za intímne partie príliš dlho na to, aby pristúpili na takéto riešenie a ostali na Slovensku. Navyše je tu čierny Peter, druhým menom Mochovce, ktoré spoločnosť ťahajú ku dnu. Termín ich dokončenia je v nedohľadne a každý ďalší rok znamená výdavok 700 miliónov eur, ktoré sú pokrývané z nevyplácaných dividend a nových úverov. Hoci Fico chce Talianov dotlačiť k zárukám za ich dokončenie, túto páku majú momentálne iba záujemcovia, ktorí predložili ponuku. Iba oni si môžu kúpu podielu v Slovenských elektrárňach takto podmieniť.
Do hry však odrazu vstupujú Číňania a úprimne povedané, do akýchkoľvek schém, ktoré boli doteraz na stole, vôbec nezapadajú. A pritom práve oni by boli z technologického hľadiska veľmi zaujímavým partnerom. Hlavne kvôli Mochovciam. Čína je predsa krajinou, kde je jadrová energetika na vzostupe a do roku 2050 by do nej chceli v rámci krajiny investovať asi 200 miliárd dolárov. Čínania majú technológie aj know-how a navyše stavajú rýchlo. V Európe na to majú vlastné spoločnosti a možno by sa vedeli dohodnúť aj na „spolupráci”.
Robert Fico inú čínsku štátnu spoločnosť, navyše tiež v prípade energetiky, iba nedávno prezentoval v súvislosti s prečerpávacou elektrárňou na Ipli, pričom z pozadia vykukovali rožky hlavného akcionára SMERu Jozefa Brhela. Číňania boli taktiež spomínaní v súvislosti s diaľničným obchvatom Bratislavy a v prípade korporácie GEFC China Energy Company Limited bola zmluva krvou spečatená aj zo strany J&T.
Číňania, to už dávno nie sú iba lacné tričká a falošné kabelky, ale reálne investície v objeme stoviek miliárd. Ako by však fungovala Slovensko-čínska spoločnosť vlastnená samotnými štátmi, si ale iba ťažko predstaviť. O Číňanoch je známe, že tak, ako záruka na ich výrobky platí po dvere predajne, tak sa stavajú aj k dohodám. Na druhej strane je to rovnaký prístup ako Robert Fico zaujal k svojim predvolebným sľubom. Takže vlastne vrana k vrane sadá. Či je reálne, aby si tá slovenská a čínska spolu sadli na jeden elektrický drôt a tento sa neroztrhol, ukáže už najbližších pár mesiacov, kedy ale posledné slovo budú mať aj tak Taliani.
Pre stranu SaS je súčasné dianie v SE iba dôkazom, že čiastočná privatizácia v konečnom dôsledku prináša viac starostí ako úžitku. Opätovne vyzývame Roberta Fica, aby sa vzdal akéhokoľvek ďalšieho zasahovania do predaja 66%-ného v SE a nechal väčšinového vlastníka slobodne sa rozhodnúť, ako so svojim majetkom naloží. Namiesto navyšovania svojho podielu by SR mala naopak zvážiť doprivatizáciu elektrární , nech za ich dlhy a problémy preberie zodpovednosť v plnej miere jeden vlastník. Pokiaľ by ním napokon predsa len bola čínska spoločnosť, veríme, že pri svojej činnosti sa podriadia podmienkam a pravidlám európskeho a slovenského trhu, ako aj stanoveným legislatívnym rámcom a požiadavkám.
