Pripomína vám to niečo? Ak ste si mysleli, že posledný zjazd KSČ sa konal v roku 1988 a odvtedy je pokoj, mám dôkaz, že odkaz strany a vlády naďalej žije. Opisovaná situácia sa totiž skutočne udiala, a to iba nedávno. Riaditeľ Hlavnej banskej záchrannej stanice, ktorá je odštepným závodom Hornonitriansky baní Prievidza na prvej májovej porade hodnotil, ako sa jeho zamestnanci vysporiadali s „dobrovoľnou“ úlohou zberu podpisov pod petíciu za zachovanie baní. Ako vyplýva aj z ústavy, do podpisu akejkoľvek petície nikoho nútiť nemožno. Pán riaditeľ si to napriek tomu dovolil. Kto ju nepodpíše, bude prepustený.
„Otvorene ti tu oznamujem pred všetkými, aby si rátala s tým, že tu už nebudeš ďalej pracovať, pretože si proti záujmom spoločnosti.“ Týmito slovami sa mal riaditeľ podniku oboriť na inak spoľahlivú zamestnankyňu, ktorá petíciu nepodpísala, pretože s jej požiadavkami nesúhlasí a nepriniesla ani požadovaných ďalších 10 podpisov od rodiny a známych. Od zverejnenia tejto informácie sa na nás obrátili ďalší ľudia s podobnou skúsenosťou. Podpis od nich chcela lekárka priamo v ambulancii, zbierajú ich aj v poisťovni sídliacej v budove Hornonitrianskych baní, výzva na podpis petície znie v obecných rozhlasoch v okrese.
Trestný čin vydierania pritom definuje aj Trestný zákon. Akú hodnotu má petícia podpísaná pod nátlakom? A čo je vlastne jej cieľom? Peter Čičmanec ako riaditeľ baní píše v sprievodnom liste o zachovaní zamestnanosti a sociálnych istôt pre rodiny „našich“ zamestnancov. Spojenie slov „náš človek“ dobre poznáme. Ako je známe, vôbec nejde o bežného človeka z ľudu.
A prečo sa v súvislosti s petíciou nepíše o zmysluplných pracovných miestach, lež o garancii zamestnanosti a sociálnych istotách? Hornonitrianske bane Prievidza nie sú štátnou akciovkou, ale 100% súkromnou spoločnosťou. Na výrobu elektriny z domáceho uhlia pochádzajúceho práve od pána Čičmanca, sa musia Slováci z rozhodnutia vlády každoročne povinne poskladať na takmer 100 miliónov eur. K samotným zamestnancom sa však z týchto peňazí dostane iba asi jedna tretina.
Mali by sme preto urobiť krok späť a namiesto núteného zbierania podpisov sa radšej opýtať, kto bude profitovať z otvorenia nového ťažobného poľa. Ťažko pracujúci baníci, obyvatelia hornej Nitry dýchajúci exhaláty z uhoľnej elektrárne a ani domáci spotrebitelia elektriny, to určite nebudú. Na túto a ani na mojich ďalších 11 otázok riaditeľovi baní som dodnes nedostal relevantné odpovede.
Život po uhlí pritom existuje. A to aj pre baníkov, hoci vedenie baní sa to snaží poprieť a sami svojich zamestnancov označujú za inde ťažko zamestnateľných. Vytváranie takéhoto pocitu strachu pritom vôbec nie je na mieste. V prvom rade útlm baníctva je niekoľkoročný proces a po skončení ťažby sa začína s rekultiváciou. Túto musia z vytvorených rezerv robiť opäť bane. O útlme baníctva v Európe sa diskutuje aj na úrovni Európskej komisie, ktorá hornú Nitra určila za jeden z troch pilotných projektov. No a tiež netreba zabúdať na nových zamestnávateľov, ktorí o baníkov majú záujem už dnes. Nezamestnanosť v okrese Prievidza je 5% a klesá. Lepšia príležitosť na začatie útlmu neefektívnej ťažby uhlia na hornej Nitre už nebude.
S útlmom baníctva však neladí otvorenie nového ťažobného poľa. A riešením tiež nie je zmanipulovaná zamestnanecká petícia, ktorú keď niekto nepodpíše, príde o prácu. Pre podozrenie z trestného činu vydierania a nátlaku som podal podnet na prešetrenie prokurátorovi.
