Nedeľa (16. 11. 2008)
Dnes sa mi konečne začína dovolenka. Po nudných pracovných týždňoch v Hyderabade vyrážam na východ, smer Visakhapatnam (miestnymi nazývaný Vizag). Business komfort dobrovoľne vymieňam za cestovanie vlakom v 2. triede, 5-hviezdičkový hotel za dvoj-, taxík za rikšu. Je ráno, stanica Secunderabad sa pomaly prebúdza do svojho každodenného rytmu trúbiacich vlakov, vŕzgajúcich kolies a hulákajúcich ľudí. Vítajú ma zvedavé pohľady miestnych, odor indickej kultúry, esprit staničných vécok. Po akademickom meškaní (v Indii asi pol hodina) prichádza na koľaj č.1 môj East-coast express. Hľadám vagón S5, sleeper class. Touto triedou cestujú lokálni, stredné a nižšie vrstvy, rodiny s deťmi atď. Najlepšia možnosť, ako ich spoznať, deliť sa s nimi o zážitky, príbehy, jedlo ... človeku tak rýchlejšie ubehne cesta (v mojom prípade 13 hodín). V tejto triede nie je klíma, ale v mesiacoch ako november to ani nie je nevyhnutné.
Vlak sa pohol ... pohol som sa aj ja. Idem hľadať svoj seat s priam gangsterským číslom 007. Postupne zisťujem, ako sú radené miesta vo vozňoch a dávam to dokopy s tým, čo som čítal na webe ... upper berth, lower berth, side upper, side lower ... toto bude ono - 007. Vo vlaku sa mi prihovára starší chlapík. Čaká na revízora s pripravenou rečou: na lôžku mu sedia ľudia bez rezervačky (takých je tu, samozrejme, veľa a keby som si nepriplatil za svoj lístok vyčlenený kvótou známou ako „Tatkal", nemal by som rezerváciu ani ja). Revízor nechodí, stále nechodí ... vraj je veľmi zaneprázdnený poberaním úplatkov a prideľovaním rezervačiek priamo na mieste (hm, toto je ten „systém" čo mi kolega Ind vravel, že tu vládne, ale keďže ten ich „systém" nepoznám, mám si radšej kúpiť rezervačku priamo cez net). Na mojom lôžku sedí pre zmenu párik mladomanželov, vraj či by som si s nimi nemohol vymeniť miesto, pričom na tom ich už sedia piati ľudia ... ehm, nie že by som zrovna súhlasil, len som si chvíľu postál vedľa a potom mi uvoľnili aspoň polovicu môjho „kráľovstva". (Aj tak nemienim spať, cestovanie cez deň som si vybral zámerne, nech vidím pekne krajinu.) Cesta sa začína, „sharujeme" tak miesto vo vlaku, po chvíli aj prvé jedlo, prvé zážitky ... presne podľa plánu. Fajn.
Vo vlaku spoznávam chlapíka, zamestnanca ICICI banky. Nalodil sa tam, kde ja, ale vystupuje až na konečnej - v Bhubanesware (čo je na severovýchode Indie). Odtiaľ pochádza aj jeho drahá. V Hyderabade sa stretli na 3 dni, frajerka mu študuje filozofiu na UNI v Mumbai. Keďže sú takto na míle odlúčení od seba, odložili aj vlastnú svadbu, brať sa budú o rok (toto si pamätám, lebo mi to chlapík vravel minimálne dvakrát). Na jar služobne cestuje do Londýna, potom zas do Juhoafrickej republiky. Je to zároveň jeho prvá cesta mimo Indie. Chlapík sa ma okrem iného pýta aj na ekonomickú situáciu na Slovensku. Skromne odpovedám, že je to OK, lepší sa to ... a on, že: „don't worry, India is also developing country"... pohoda, nebudem mu kaziť predstavu o Slovensku ako o rozvojovej krajine (ešte by náhodou vysvitlo, že má tak trochu aj pravdu).
S mladomanželmi kecám o svojich cestovateľských plánoch. Nuž nie je toho veľa, do Vizagu a naspäť (plus nejaké tie výlety naokolo). Celkom sa pobavili na tom, že ma kolegovia - indiáni odhovorili od cestovania na západ do Goa. (Je to bývalá portugalská kolónia, po 2. svetovej mekka hipisákov, teraz turistické centrum s množstvom pláží a liberálnou alkoholovou politikou. Určite krásne miesto, ale vraj viac portugalské než indické). Mladomanželia (ich mená som zabudol hneď, ako sme sa zoznámili, tak ich pracovne volám takto) ma milo prekvapujú svojimi zemepisnými znalosťami, teda aspoň manžel. Poúčal aj chlapíka z banky, že Česko a Slovensko už dávno nie je jedna krajina a zároveň vysypal z rukáva tri najväčšie a najľudnatejšie krajiny sveta ... ako aj tie najmenšie a najmenej ľudnaté. Bravó. Keby tak všetci Indoši vedeli o okolitom svete aspoň polovicu z toho, čo toť manžel, nemusel by som pre zjednodušené vysvetľovanie svojho pôvodu klamať, že som proste z Anglicka a hotovo. "Oh, you're from England ... and whereabout from? London?" - „Yeah, London. Whatever."
Po vlaku sa prepŕdajú rôzni predavači/ponúkači jedla, pitia, suvenírov, tabaku (guthka) ... Po zemi sa plazia „physically challenged people" (takto krásne ich tu volajú miesto „disabled"). Pýtajú peniaze. Paisu pýta smutným spevom slepý dedko v bielych handrách. Pýtajú aj staršie ženy, aj malý chalanisko s bubnom (detská to zmenšenina dholl-u). Vrtí sa na zemi, kotrmelce mastí dopredu/dozadu, spája si ruky, dáva ich za hlavu, za chrbát, pod nohy, pred seba, za hlavu, za chrbát ... „švihadlo", akým sa u nás zabávajú len cirkusanti a plavci. Peniaze pýtajú aj skupinky sympatických slečien ... ehm, skoro som sa zaľúbil, len aby som hneď na 2. pohľad zistil, že sú to „shemales". Hneď nato prichádzajú z opačnej strany ich konkurentky. Postaršie ženy, ktoré sú ale tentoraz už naozaj ženami a za „ladyboys" sa len vydávajú. V miestach okolo Delhi a Mumbai sú vraj trochu doternejšie, tu na juhu si ich stačí len nevšímať (vraví chlapík z banky).
Lunch time: chicken Biryani, miestna to špecialita, ktorú už dôverne poznám z Hyderabadu. Kuracie kúsky varené vo vlastnej šťave s cibuľou, chilli, zázvorom, zapekané s basmati ryžou, cesnakom, kardamóm korením atď. Podáva sa (asi ako všetko v Indii) s kyslým (a podľa možností vychladeným) jogurto-tvarohom s kúskami cibule. Je sa to na záver, oblejete s tým ryžu a zamiešate. Dôvody sú dva: dobre to padne, keď je vonku hic a zároveň to podporí trávenie.
Dezerty: tie sú tu v Indii kapitolou samou o sebe. Všetky, čo som doteraz koštoval, sú neskutočne sladké (priam až ako niečo z nutrie). Zato, keď si na ne človek zvykne, môže ich jesť stále. Gulab Jamun - moja slabosť. Skladá sa to z nejakej maidy, sušeného mlieka a tuku. Z cesta sa vytvarujú guľky veľkosti squashovej loptičky, ponoria sa do friťáku a nakoniec do cukrového sirupu. Podáva sa to teplé a najlepšie ešte obliate vanilkovou zmrzlinou. Alebo rôzne druhy dezertov končiacich na xxx-halva. Napríklad ten naposledy, čo som mal ešte s kolegami v jednej reštike neďaleko officu. Cesto z krupice + med a kokos, to všetko zapečené s kešu orechmi (a v mojom prípade zas netradične obliate zmrzlinou) ... mmm ... I would kill for a sake.
Džúsiky tu tiež majú fajné. A za pár šušňov. Mango, papaya, melón, cukrová trstina ... alebo môj naj ... (nikdy by som nepovedal, že niečo také niekedy vylejem do hrdla) špenátovo-uhorkový džús prosím pekne! (Okoštoval som to len vďaka mylnej domnienke, že sa jedná o kiwi zriedené s vodou.)
Na záver každej veľkej žranice dávajú v Indii do úst za hrsť takej srandy, ktorej funkcia je niečo ako mouth freshener. Malé zrnká veľkosti ryže, chutia ako aníz, resp. pelendrek. Je v tom aj trochu kmínu. Spoločensky celkom užitočná vec, najmä ak sa po obede vrátite do roboty a mienite vysvetľovať kolegom ešte zopár hodín niečo za kompom ... takto z vás aspoň nerazí cibuľa, karí a všetko to fajné z práve skončeného obedu.
Pomaly sa končí môj sen o chutnom jedle južnej Indie, preberám sa z niekoľkominútového polospánku ... otváram oči, postupne zaostrujem ... predo mnou sa škerí akýsi týpek a ponúka niečo, čo v mojom sne akosi nefigurovalo: „tomato soup, sir, very tasty tomato soup" ... aaargh ... prudký návrat do reality: instantný mix s éčkami a glutamanom sodným .... týpek už-už ide zaliať ten sajrajt vodou ... odmietam priam gentlemansky: „thanks, but no thanks!" V ďalšej runde sa podáva „tchai". Ten tu robia fantastický, pijem ho každé ráno. Hneď ako dorazím na Slovensko, googlim postup na prípravu. Čierny čaj s mliekom, kardamóm korením, trochou škorice a (kto by to bol povedal) kilom cukru! Chutí božsky (ako kakavko s príchuťou čierneho čaju) a je príjemne návykový.
Pomaly sa blíži čas plánovaného príchodu do našej destinácie, zostávajú už len dve zastávky. Pozerám, že podľa rozpisu vytlačeného z netu sme mali byť tam, kde sme, už pred viac než dvoma hodinami. Študujeme rozpis a hľadáme chybu, ktorú, ako hovorí chlapík z banky, určite prehliadli pri posledných zmenách cestovného poriadku. Mladomanžel vyťahuje mobil, ráta kilometre, minúty ... po chvíli je chyba odhalená: na predposlednom úseku má podľa rozpisu prejsť vlak 30 km za skoro 2 hodiny. Bavíme sa na tom, že to je bullshit. Dobrá správa je, že náš vlak teda nemešká 2,5 hod., ale iba polhoďku.
Do Vizagu tak prichádzame niečo po pol desiatej večer. Vítajú ma (netradične) zvedavé pohľady miestnych, odor indickej kultúry, esprit staničných vécok. Lúčim sa s chlapíkom z banky, lúčim sa s mladomanželmi, ako aj so zbytkom posádky vagónu S5 a deriem si cestu von pred stanicu.
Na nájdenie odvozu v Indii netreba vynaložiť moc veľké úsilie (najmä nie na miestach ako stanica, letisko a pod.) stačí len povedať OK hneď prvému šoférovi (a keď nie prvému, tak tomu druhému alebo tretiemu ... alebo tridsiatemu ôsmemu). Sadám na zadné sedadlo auto-rikše, motory štartujú, rapkáč štartuje (to je zvuk motoru). Brázdime cesty prázdnymi nočnými ulicami 3-miliónového mestečka. Prichádzam na hotel (ehm ... hotel, kde teplá voda je z kategórie luxusu).
Cestovaním v Sleeper Class som si tak splnil ďalšiu z podmienok na čestné vyhlásenie, že som BOL v Indii. Zostáva mi už len splniť jednu jedinú. Podľa kamoša (čo sem chodí ako na klavír) totiž: „kto nestúpil do kravského lajna, nebol v Indii!". Škoda len, že od príhody s Caponeho čerstvo položeným káblom (Capone je môj ex-spolubývajúci mačkopes rasy „der Mops") proste už pozerám pod nohy ... takouto obozretnosťou asi do tej ozajstnej Indie nikdy nevkročím.
Pondelok:
Na raňajky dávam čaj, hrianky s maslom, džemom. Chcelo by to asi sprchu, hovorím si. V noci tiekla voda len v umývadle, dnes by už mohla snáď aj v sprche. Ale netečie. Volám recepciu. Nič. Idem dole na recepciu. Na izbu prichádzam s mladým chalanom. Chalan stepuje, checkuje, hmká, hmká a hovorí: „10 minutes". A ja mu na to: „ok, no worries". Opravuje, opravuje... po 10 minútach hovorí: „2 minutes". Po dvoch minútach sprcha fixnutá. Voda tečie. Chalan odchádza. Idem pod sprchu. Voda netečie. Volám recepciu. Nič. Idem dole na recepciu. Na izbu prichádzam s chalanom. Chalan otáča kohútikom, voda tečie. Zisťujem, že som neotáčal kohútikom úplne na doraz, ale len pokiaľ to šlo. V tomto prípade bolo treba použiť trochu viac sily než rozumu. Dobre ... 1:0 indoši. Dostali ste ma. Voda tečie.
Večer sa vyberám do ulíc. Dostal som sa len po najbližšiu krčmu (nemôžem za to, že som znova hladný). Restaurant and Bar. Sadám za stôl, borec mi nesie menu. Listujem v menu: 1. strana whisky (cca 20 druhov), 2. strana whisky, 3. strana brandy, cognac, vodka, gin ... na 5. strane pivo (cca 10 druhov). Na 7. strane začína jedlo. Na 8. strane končí menu. Ráta sa mi, ako tu v štýle „engrish" chybne spellujú niektoré známe značky (a to nielen chlastu). Ukážka č. 1: SMIRN OFF (tak ten ťa naozaj že odpíše). Ukážka č. 2: BUDWISER (dáš si jedno pívo woe a hneď si múdrejší). Ukážka č. 3: CHICKEN CHAINESE (zreťazené kung-fu kura z Číny ... hwuajáá-ha!). Objednávam si u borca chicken tikka masala, egg rice a jeden Haywards 5000. Malú fľašku nemajú, tak dávam veľkú (660 ml). V pohode, keď som sa z pár fliaš tohto skoro 8% piva strieskal s kolegami v Hyderabade a na druhý deň vládal do roboty, nebude ma nič bolieť ani tentoraz.
Utorok:
Vstávam s bolesťami v hlave, krku, chrbát necítim vôbec. Tuho rozmýšľam. No buď som ešte dolámaný z toho cestovania vo vlaku, alebo z návštevy fitka, čo som dal deň pred cestou ... nie, to bude len ranná nemlehetnosť. O pár minút budem určite v pohode. Po chvíli opäť tuho rozmýšľam. Takto sa asi nejako cíti človek pri prvých príznakoch malárie: proste nevstane z postele. (Keď mi to doktorka v Blave hovorila pri meraní tlaku, hneď stúpol na 155/95). Ležím bezvládne na posteli ako ten Kafkov Řehoř Samsa, naťahujem sa za telefónom: „haló, poopičný čaj, hrianky s maslom a džemom" + niečo aj na najedenie by sa zišlo. Vyberám si z 2. výkladu cukrovinky „Sambar Vada". O pár minút pristáva na stole moja mačka vo vreci. Cukrovinky Sambar Vada sa cestou akosi premenili na doughnuty v hrachovo-cibuľovej (a netradične zas štipľavej) omáčke. Doteraz mi všetko v Indii chutilo, ale túto mačku vo vreci radšej nechávam po pár hryzoch na pokoji (mňáu). Nevadí, aspoň ten čaj ma postavil na nohy. Zajtra asi pôjdem pohľadať nejaké potraviny, chcelo by to jogurt a pečivko ... indická strava je síce fajná pestrá, ale na ráno sa mi stále žiada skôr to naše €urópske.
Checkujem telku, na indickom VH1 fičí niečo ako tunajšia obdoba Rihanny, po nej indický pokus o ... dajme tomu Pussycat Dolls, po nich indický Keane ... a na zaklincovanie zopár šlágrov á la Bollywood. Ako ... niežeby ma z tých ich hitoviek zrovna bralo do tanca, ale treba uznať, že je v tej ich music veľa toho ... po angl. „džaivu". Vypínam telku. Ide sa von. Smer Rama-Krishna beach.
Intuitívne po ceste z centra smerom na východ, tak ako si to pamätám z Google mapy. Úspešne odbíjam všetkých rikšákov. Povedal som si, že minimálne cestu tam zvládnem po vlastných a more nájdem bez ich pomoci.
Predieranie sa rušnými ulicami indických miest ... to naozaj dá zabrať. Adrenalín, oproti ktorému je prechádzanie v Blave na červenú priam zdravotnou prechádzkou. Motorky sa tu derú do cesty autám, autá motorkám, motorky chodcom, chodci autám a motorkám. Autá sa vyhýbajú motorkám, motorky zas chodcom, chodci autám, autá kravám a psom ... a to všetko v duchu hesla: trúbim, trúbiš, trúbime. Ako vraveli moji kolegovia z Hyderabadu: „Rules here are for breaking".
Po pár kilometroch predierania sa po centre už vidím v pozadí to, kvôli čomu som sem šiel: more, oceán. Hluk a vrava veľkomesta s pribúdajúcimi metrami postupne utícha, čerstvý morský vzduch naopak naberá na intenzite. Za ďalšou križovatkou som už ako keby v úplne inom meste, alebo skôr niekde na riviére. Vyzúvam žabky, nohy zabáram do piesku a pokračujem po pláži smerom na sever, tam niekde by mala byť „odparkovaná" ponorka Kursura, Vuda park a zopár open-air reštaurácií.
Pláž je takmer prázdna. Možno aj preto, že je utorok, čas obeda a navyše aj ročné obdobie, ktoré tu neviem prečo nazývajú zimou - je po monzúne, čiže príjemne, ani moc neprší, ani moc nepečie. Slabých 30 stupňov v tieni, obloha azúrová. Hovorím si: zima ako z rozprávky. (U nás z ruskej, tu z indickej.)
Prechádzaním plážou stretám miestnych. Netradične aj tu na mňa nevedno prečo všetci čumia ako bača na tuzex. Rozmýšľam, či sa dá v mojom prípade svietiť a trčať z davu viac než teraz. Farba vlasov, očí, pokožky ... výška, črty, body language ... to všetko zo mňa činí niečo ako objaviteľa nového kontinentu. Šiltovka s nápisom „WANT BEEF?" tiež neuniká pozornosti miestnych (netuším prečo, asi to bude tým, že hinduisti nejedia hovädzie). Ako správnemu Kolumbusovi-provokatérovi mi už do výbavky chýba snáď len tričko „WHITE POWER". Aj keď tú ich vegeťácku povahu by nerozhodilo asi ani to. Chudoba a každodenné pripekanie slnka na mozog nevedie Indov k horkokrvnosti a agresivite, ale skôr k ešte väčšej lenivosti. Indom sa proste nechce. Nič. Ani chodiť (resp. nie tak, ako to poznáme my). Svojím „Aupark" tempom sa len tak prelievajú z nohy na nohu. Majú v paži. Ak niečo v robote horí, robota nie je zajac, neutečie. A ak majú nejaký festival, rodinnú udalosť, čokoľvek, tak malichernosti, ako napr. zmluva s klientom o poskytovaní supportu, idú bokom. V Španielsku by to bolo „mañana, mañana"... tu je to proste festival, public holiday a hotovo. (Škoda len, že tu nepoznajú poobedňajšie siesty. Nemusel by som tak v robote maskovať to podriemkavanie za kompom.)
Ľudia na pláži mi (kto by to bol povedal) kývajú, zdravia ma, chcú sa rozprávať, fotiť. Na môj foťák, na ich foťák, so mnou na fotke, s nimi na fotke, so sochou slona na fotke, so sochou Kingkonga na fotke ... „One photo, just one photo" - „Ok, one photo" .... „Thank you, was nice to meet you. Where are you from?" - „Slovakia" - „Ah, 'slaqia ... yeah, which continent?" - „Europe." - „Ahaaa, Europe. Russia?" - „No, not Rusia ... naah whatever." (Chvíľami fakt ľutujem, že som si nevzal to Slovakia tričko z Daviscupu.)
Streda:
Ráno roztáčam svoje koleso šťastia - raňajkové menu. Vybral som si z prvého výkladu niečo fajné, sladké a ono to zas bolo len akési hnusné, slané a štipľavé. Miestni tu vedia po anglicky tak poskromne, čiže sa okrem iného zdokonaľujeme aj v posunkovej reči (čo cez telefón nie je zrovna najlepší nápad) ... tak asi preto sa s tým breakfastom akosi nechápeme.
Inak s tými európskymi raňajkami som sa už pomaly rozlúčil. V obchode nemajú ani jogurty, ani pečivo. Neva, o pár dní som aj tak doma.
Dnes som v tejto divočine nečakane zazrel bielu tvár (a nebola to tá v zrkadle). Whitey postával pred obchodom s handrami. Dúležitý bol jak hasičské razítko. Ani sa so mnou nebavil. Dlabem naňho. A potom zisťujem, že je to len vysmiata figurína pred výkladom.
Na môj imaginárny zoznam kamošov tak pre zmenu pribúda chalanisko - džúsikár z rohu ulice, drtič cukrovej trstiny. Aj supermarket, zašitý v tmavej nenápadnej uličke, mi poradil on. Skrátka, je to môj kamoš. Budem ho volať džúsikár. Vždy, keď idem okolo, na mňa kýva (a ja naňho tiež, veď sme predsa kámoši). On má dôvod machrovať pred chalanmi z ulice, že ma pozná a zdraví, ja si zas mám kam chodiť pokecať a refreshovať sa džúsom.
Dnes inak trávim väčšinu času na hoteli, keďže som sa včera na slnku mierne pripiekol. Vychádzku mám tak povolenú až po západe slnka. A keďže sme v Indii a treba sa zo všetkého tešiť, pozerám sa aj ja na tento zabitý deň pozitívne. Mám možnosť písať si do denníčka, sťahovať fotky do noťasu, upravovať ich a počúvať pritom bollywoodske hitovice. No ... a práve vypadol prúd - v Indii priam nevídaná vec. Ventilátor tak pomaly zastavuje. Asi miestny štandard, v Hyderabade vypadával prúd všade, kam sme vošli. V office, v reštikách, na hoteli.
Štvrtok:
Ráno roztáčam svoje koleso šťastia - vyberám si naslepo z 3. výkladu: akože Dosa (palacinka)... a so slanou pikantnou omáčkou ... mmm. Po výdatných raňajkách sa vyberám na stanicu booknuť cestu k Araku Valley. Cestou-necestou ma zlákalo jedno sofistikované nákupné centrum. Vchádzam dnu, na prvom poschodí odmietam ponuky elektroniky a kuchynských doplnkov, na druhom odmietam saari a obleky a mierim si to rovno do kaderníctva. Na letný strih nie je nikdy neskoro, hovorím si (ani v novembri). Víta ma baba za pokladňou a jedno mladé chalanisko ... ukazuje prstom na jedno z elektrických kresiel. Sadám. Hovorím mu, čo chcem a čo nechcem. Chalan sa šklebí, cerí zuby, brúsi nože, nožnice ... spúšťa mašinériu... po chvíli je zo mňa vojačik s futbalovým „spike" čírom na hlave. Chalan si nedá pokoja so sprejmi a hovadinami, ktoré mi sviniar vždy strekne do očí, keď to najmenej čakám. Odmietam farbu na vlasy, odmietam vyberanie chlpov z nosa, odmietam omietku na ksicht, manikúru, pedikúru ... mno, ale zato masáž hlavy neznie zle. Chalanisko mädlí ruky, prstami mi dáva hlavu do zveráku. Tlačí, až mu hánky na prstoch praskajú. Ani krčné stavce mi nenecháva na pokoji. Pohoda ... no hneď ako začína s masážou šije, už to sranda nie je. Resp. je! Ale až moc veliká. Chalanisko cerí zuby, očividne má z toho náramnú show. Hovorím mu, chalan, vybodni sa na to, vidíš, že som ticklish, venuj sa radšej hlave. Chalan ma zjavne nepochopil, posunul ma na stoličke mierne do predklonu a začal mi boxovať do chrbta .. uf, tak toto je naozaj úľava! Predstavy o masáži a štandardných službách štandardného kaderníctva sa v rôznych neštandardných krajoch akosi nadštandardne rôznia.
Takto znovuzrodený dávam večer netradične prechádzku na mestskú pláž Rama-Krishna. Čas prílivu, západ slnka poza hory a podvečerné schádzanie sa miestnych nedá môjmu foťáku pokoja.
Piatok:
Je ráno ... ale ja mám ešte noc. Vstávať a cvičiť ... vlak do Araku vyráža 6.40 am. Raňajkové koleso šťastia na hoteli vynechávam. Dnes pre zmenu ohŕňam nosom nad „dobrotami" breakfast boxu servovaného priamo vo vlaku: pikantné omáčky s ryžou a krupicové knedle bez chuti. Ešteže som sa zásobil keksami.
Cesta k Araku Valley je ale tou skutočnou turistickou mňamkou. Vlak prechádza cez niekoľko tunelov a mostov, postupne stúpa, točí sa smerom na západ do vnútrozemia, pravidelne zastavuje v miestnych obciach, až nakoniec obíde samotné údolie. Prevýšenie 911 m. Po štyroch hodinách fantastickej jazdy sme v Araku. Je tu krásne, teplo a majú tu to, po čom v mestách môžeme len snívať - čerstvý vzduch. Svojský dedinský život tu dotvárajú chlapi v čiernych „pyžamách" s bielo-červenými machuľami na čele a ženy v pestrofarebných saari handrách a košmi na hlavách. Dedinskú atmošku dokresľujú aj všadeprítomné auto-rikše s integrovaným 5.1 audio systémom. Tac-tac hitovice sa tak ozývajú zo strany na stranu v závislosti od toho, ako prúdi traffic.
Na autobus čakáme v Araku trochu dlhšie, než sme mali. Bus sa pokazil, čo mi miestni vysvetľujú len ich tradičným: „This is India." Po polhodine prichádza bus. Pomaly sa tak presúvame na východ k Vizagu. Postupne sa zastavujeme pri botanických záhradách, kávových plantážach, jednom skromnom múzeu a na záver v Borra caves. Jaskyňa celkom veľká a zaujímavá, ale sprístupnením pre verejnosť (vybudovaním schodov a chodníkov) už nemá pre turistu čaro, aké vraj mala voľakedy.
Sobota:
Konečne som sa vybral pozrieť to netradičné múzeum, prvé svojho druhu v Ázii - ponorku Kursura. Zaparkovali ju na breh oceánu, prevádzkuje ju personál armádneho námorníctva. Chlapík, vyslúžilý námorník, vysvetľuje čo-to o histórii a bojoch tejto ponorky s nepriateľmi štátu. O tom, ako ponorku priniesli z Ruska. O tom, ako to nandali Pakistanu vo vojne. O tom, kde sú torpéda a ako sa odpaľovali. Nie všetko som však z chlapíkových skromných rečí zachytil. V polke jeho monológu som totiž zistil, že na mňa nehovorí po anglicky, ale indickým Telugu s prvkami angliny.
Večer prichádzam na izbu. Posledný deň ... a Indom sa podarilo zvýšiť skóre na 2:0. Tentokrát ma nenachytali s vodou, ale s elektrinou. Po tom, čo som bol na recepcii reklamovať, že na izbe nemám prúd, prišiel hore chalan a suverénne zapol hlavný vypínač vonku na chodbe. Význam tohto strategického umiestnenia vypínaču mi síce nie je celkom jasný, ale dobre (asi, aby mi aj cudzí ľudia mohli zapínať/vypínať svetlo na izbe).
Pomaly nastáva čas balenia krámov a rozlúčky s Vizagom - mestom, ktoré podobne ako Kuching na Borneu ponúka veľa a pritom stále uniká pozornosti turistov. Príroda, exotika, skromní ľudia, služby na úrovni, za rozumné ceny ... a turisti stále žiadni. Logickým vyústením tohto môjho konštatovania bol preto len nemý úžas, keď som dnes na pláži zazrel pôvodných obyvateľov starého kontinentu. A to hneď štyroch (a nezávisle od seba). V posledný deň! Najprv okolo mňa prebehol jeden akože športovec. Potom vidím ďalšieho belocha sedieť v reštike hneď pri vedľajšom stole ... a hneď nato beží ďalšia biela tvár hore-dole po pláži. Hovorím si, tak predsa tu nie som jediná hviezda. A Kolumbus/objaviteľ už vôbec nie.
Lúčim sa s džúsikárom. Lúčim sa s Whiteym - figurínou vo výklade.
Nedeľa:
Budík @3.00am (slovom ráno o tretej!). Pohoda, v pláne mám len krátky nenáročný časopriestorový presun Vizag - Pezinok: polhodinu rikšou z hotela na stanicu, 13 hodín vlakom do Hyderabadu, 2 hodiny prestojov a rikšovania v Hyderabade (vrátane vyzdvihnutia batožiny na hoteli). 2 hodiny busom na letisko, 8 hodín čakania na letisku, 11 hodín samotný let (vrátane prestupu v Qatare) a nakoniec hodinka taxíkom zo Schwechatu do Pezinka.
Potešilo ma však, ako tá cesta ubehla rýchlo. Ono, možno to bolo aj tým, že som ju takmer celú nemilosrdne a bez výčitiek prespal. Vo vlaku, na letisku, v lietadle, všade.
Aspoň som mal tak možnosť dosnívať svoj sen o cestovaní Južnou Indiou.
Bordel, špina, smrad ... ale po ceste na letisko pomaly precitám a zisťujem, že mi toto miesto bude určite chýbať. Tak snáď niekedy nabudúce a podľa možností rovno na sever.
A miesto záveru ... balík fotiek, ktoré snáď nepotrebujú komentár >>
http://picasaweb.google.com/galgoci/India
Namasté.
(Za korektúru ďakujem Ceruzke. Údajne „prešlo veľmi tolerantnou, zhovievavou a miestami až servilnou jazykovou korektúrou s rešpektovaním autorových zvláštností vo výbere patvarov, anglikanizovaním, záľubou v subštandarde a hovorovosti s dobrým zámyslom uchovať pestrosť celého oné".)
