„Viete, sú tam len dve ženy na dvadsať takýchto ležiakov," vysvetľuje iný príbuzný pri inej príležitosti. Znova rozumiem. A je mi smutno.
Smutno z predstavy dvoch žien, ako polohujú bezvládne telá, často na nízkych, nevyhovujúcich váľandách pritlačených k stene.Zo stravy, ktorú si naši seniori nemôžu vybrať, nechutí im, nechcú ju jesť. Z rán, ktoré nie sú odborne ošetrené. Zo sprchy, či kúpeľa, ktoré dostanú v lepšom prípade obdeň, v tom horšom raz za týždeň. Z výživy, ktorú im nedokážu a nemôžu podať. Z katétra, ktorý nevymenia. Zo slnečných lúčov a čerstvého vzduchu, ktoré čerpajú dlhodobo imobilní klienti len z pamäti. Že to tak nie je všade? Sú zariadenia, ktoré sa o svojich klientov starajú lepšie? Gratulujem. Napriek tomu je všetko, čo som popísala, bolestná realita, ktorá možno čaká aj na nás.
„Prostredie bolo pekné, personál bol k nám milý, ale keď sme prišli pozrieť tetu... Oni na tých ľudí normálne kričali! Hovorili, že preto, lebo nepočujú, ale veď to bolo samé: Rýchlo! A Pohnite sa!“ Sťažovala sa mi svokra. A ja zase rozumiem. Veď ako inak, ako rýchlo, dokáže poddimenzovaný personál obriadiť bezvládnych ľudí? Aká je norma starostlivosti v ZSS a čo očakávame, že poskytne našim príbuzným? Dohľad? Stravu? Starostlivosť? Ležať bez pomoci môžu aj doma...
Ešte stále mám pred sebou obraz HOSPIC-u v Chrudimi (ČR), kde som stážovala. Priestranné izby so sociálnym zariadením, maximálne po dvoch lôžkach. Polohovateľné postele. Variabilný denný režim, prispôsobený potrebám klienta. Priame vstupy na terasu, kde sa dalo ísť aj s posteľou. Nonstop prístup príbuzných, ktorí mohli so svojim najbližším aj bývať. Možnosť mať pri sebe svojho domáceho miláčika. Veľká spoločenská miestnosť s krbom, kam vytlačili všetky tie postele s ľuďmi, hrali im na klavír a oni spievali! To nie je idylka, ale realita, ktorá je tak blízko, ale predsa veľmi vzdialená. Blízko počtom kilometrov a vzdialená víziami, myšlienkami, realitou. S personálnym obsadením dvoch sanitárov, jednej asistentky a jednej sestry na 20 klientov. K tomu lekár, fyzioterapeut, sociálny pracovník, vyhovujúce materiálno - technické zabezpečením a aj starostlivosť vyzerá inak. Že nemôžem porovnať HOSPIC so ZSS? Prečo nie? V hospicoch sú ľudia mesiace, v zariadeniach sociálnych služieb aj roky. A aké bolestné a dlhé môžu tie roky byť?
Sestry volajú po zmenách. Chceme lepšiu starostlivosť pre ľudí, chceme lepšie ošetrovateľstvo. Nesebecky, konkrétne, trpezlivo, vysvetľujeme, ideme za víziou, ktorá nie je nereálna, chceme sa len priblížiť štandardu vyspelých krajín. Napriek tomu sme obviňované z populizmu, rebélie, či nepriateľstva k lekárom, ktorých predsa nijako neobchádzame, ani neznevažujeme. Kto stojí proti nám a kto je rak – spiatočník?
My chceme bojovať za našich pacientov a bojujeme tým aj za Vás.
Ak môžete, prosím, podporte nás, napríklad aj podpísaním deklarácie Stop eutanáziam z ľahostajnosti v ZSS, ktorou chceme poukázať na nedostatky a dosiahnuť tak zlepšenie podmienok v zariadeniach sociálnych služieb.
Ďakujeme.
