Síce som november '89 sám nezažil, no sloboda ktorú si ľudia vtedy vybojovali a demokracia ktorú sa pokúšame nastoliť je pre mňa mimoriadne dôležitá. Oslavy z Berlína na mňa veľmi zapôsobili. Státisíce Berlínčanov, predstavitelia vlád, najvyšší politici, tí všetci sa zúčastnili a dôstojne oslavovali. Na Postdamer Platz bolo plno a pri Brandeburger Tor boli veľkolepé koncerty. Cez mesto sa ťahal múr z domino kvádrov ktorý následne zhodil Lech Walesa. Ak pred 20-timi rokmi Berliner Zeitung napísali veľký titulok "Die Mauer ist weg! Berlin ist wieder Berlin!", mal dokonalú pravdu.
V Československu sa novebrom niesla Modlitba pro Martu a Sľúbili sme si lásku. Veril som teda, že 17. november 09 sa aj u nás stane dňom veľkolepých osláv. S tým, že naša vláda nevidí dôvod na oslavovanie, som sa už zmieril. Akokoľvek, tešil som sa, že sa aspoň niečo neoficiálne chystá. Po meste boli plagáty ohlasujúce odkrytie srdca na hviezdoslavovom námestí, protestu na námestí SNP, sviečky na námestí SNP, koncertný program v histrickej budove SND...
Využil som túto náladu ako prlíežitosť na pokus o amatérsky fotoreport z osláv. A tak som doobeda na internete hľadal konkrétne programy osláv, potom som sa pustil do hlbkoveho čistenia objektívu. Amatérska zrkadlovka so setovým sklom síce nieje žiaden zázrak, no s trochou snahy dokáže zázraky. Okolo jednej hodiny poobede som vyšiel do mesta a prešiel sa centrom. Na hviezdoslavovom námestí bola na konštrukcii pomerne slušná aparatúra, pod ňou zakryté srdce. Okrem toho tam bola veľkoplošná obrazovka s projekciou. Stálo tam už zopár ľudí a tak som usúdil že tu bude večer asi relatívne živo. Na opačnom konci Hviezdoslavovho námestia bola umelecká výstava o tom čo sa za tých 20 rokov zmenilo v umeleckom dianí. Na Primaciálnom námestí viseli dve veľké zástavy, slovenská a európska, čo opäť nejak dávalo človeku pocit, že sa niečo deje. Paradoxne, miesto kde sa všetko začlo, čiže námestie SNP bolo prázdne. Iba zopár okoloidúcich sa pristavilo pri výstave vrámci mesiaca fotografie, kde boli dobové fotografie z roku 89 z Československa. Takáto istá výstava bola aj pri šachovnici na Hviezdoslavovm námestí, s tým rozdielom, že tam boli fotografie roku '89 z Poľska, Maďarska a Rumunska.
S pomerne dobrým pocitom nadchádzajúcich osláv som sa vrátil domov, aby som uploadol na internet prvú časť fotoreportu z osláv - ich prípravy. Celé poobedie som bol zvedavý na to, čo sa bude diať večer v divadle. Okolo 18-tej som sa rozhodol ísť opäť prevetrať Nikon do mesta a následne do divadla. Keď som prišiel na Hviezdoslavovo námestie, stálo tam odhalené srdce, okolo neho pozapaľované sviečky. To je asi jedné pozitívne čo sa dá o tomto večeri povedať. Oslavujúcich na námestí mohlo byť tak na pohľad 150 až 200. Zhruba rovnaký počet sa tlačil do divadla. Keď som videl, že tu na námestí sa evidentne nič moc nedeje a na obrazovke bežia reklamy, rozhodol som sa, že teda idem do divadla. Po pomalom pretláčaní sa davom ktorý viac stál, než sa pohyboval, z dverí divadla vyšiel ,,biletár-vyhadzovač" a oslavovaniachtivým povedal nasledujúcu vetu: ,,Chodťe domov, nemáte nádej, že sa tam dostanete. Choďte si to pozrieť na STV-čku". V tom momente sa na mna vylialo 100 litrov ľadovej vody. Toto majú byť verejné oslavy??? Chcel som ale pokúsiť kvôli foteniu dnu, ale ani preukaz poľskej fotoagentúry ktorého som držiteľom nestačil. Asi sa organizátori báli kritiky zahraničných médií, keby náhodou chceli konfrontovať naše oslavy s tými berlínskymi alebo krakowskými.
S myšlienkou medzinárodnej hanby za svoju štátnu príslušnosť som sa rozhodol pozrieť sa, čo sa deje na Námestí SNP. A dialo sa toho skutočne veľa. Už pri starej radnici ma kamarát idúci opačným smerom, ktorého som tam stretol, otočil, že sa mi tam vôbec neoplatí chodiť. Vraj tam absolutne nič nieje. Tak som sa vrátil domov a po selekcii fotografii som mohol ukázať zopár fotiek, ktoré zďaleka nezodpovedali mojim predstavám o oslavách niečoho tak dôležitého, ako je sloboda.
Všimnite si sami...
http://www.facebook.com/album.php?aid=2043802&id=1378132441&l=4db0ad673f
