Prvý deň bez maminky som večeru navarila ja a kuchyňa zostala vo vzornom poriadku (pokrok číslo dva). Ocko, ktorý má chrípku, len čo sa najedol, zaspal ako kojenec. Potom sa zobudil a vypýtal si čajík zo sirupom a ešte jednu deku. On si chudáčisko ani neuvedomil, že sa odovzdal do našich rúk a spolu sním aj jeho kreditka. Starali sme sa o ocka (aj tú kreditku) fakt vzorne. Spinkal v teplúčku a vždy mal teplý čaj a vreckovky poruke. Na druhý deň nám to oplatil skvelým obedom, ale kuchyňu neupratal. Večer ma „spucoval“, ale to je náznak, že sa cíti lepšie. Maminka nám asi trikrát zatelefonovala, ako sa máme a či náš otecko poslúcha. Kým mu teplota neklesla pod 37,5 tak bol tichý a nevystrkoval rožky. Ach, ale tie časy pominuli na môj vkus veľmi rýchlo.
Už je pri plnej sile, ale maminka je chvalabohu doma. Pred jej príchodom sme strávili 4 hodiny upratovaním, samozrejme hneď ako ocko dovaril obed, bol príliš slabý na upratovanie a zostalo to teda na nás zo sestrou. Prvýkrát, čo sme si pomysleli: „ ešte šťastie, že máme mini trojizbový byt“. Znavená maminka sa ocitla po troch dňoch v čistom byte, teplej vani a mala v ústach chutný domáci guláš. Ocko je už vo forme a my s Betkou opäť pod nadvládou oboch milujúcich rodičov. Čo viac si dieťa môže priať.
