Potom nastal ten osudný zlom – tanečná. Táto udalosť v našej triede ma nútila každý piatok o druhej poobede nosiť sukňu, silónky, bielu blúzku a topánky na opätku. Toto mučenie vyvrcholilo osemnásteho decembra. V ten deň sme slávnostne zakončovali tanečný kurz. Z toho vyplýva, že som sa musela narvať do večerných šiat. Samozrejme, že rodičia vycvakali celý film a fotky kolovali po celej našej rodine. Mňa to tuším týralo už len z princípu. Tanečná pre mňa bola úplne hororový zážitok. O ten tanec ani nešlo, to ma celkom bavilo, ale tá sukňa a opätky. Úprimne povedané, ja som mala problém v tých opätkoch chodiť, nie to ešte tancovať. Spolužiaci, ktorý poznali môj vzťah k sukni sa skvele bavili. Tanečná ma však naučila, že sa dá zniesť aj sukňa aj opätky. Či si to spolužiaci priznajú a či nie, ja viem, že nás všetkých tanečná poznačila. Dôkazom toho je aj fakt, že chalani zistili aké zázraky dokáže oblek a kolínska.
Asi tak týždeň po tanečnej som dospela k šokujúcemu zisteniu, že ja si teraz tú sukňu obliekam celkom dobrovoľne, teda zatiaľ len do divadla, ale keď raz začnete, neviete kedy prestať. A toho sa ja bojím. Mám také divné tušenie, že to so mnou pôjde už len dole z kopca. Musím si nájsť nejakú náhradnú zásadu, ktorá to so mnou vydrží dlhšie. Strážte si svoje zásady, lebo vám ich raz všetky zoberú a nebude ich to veľmi mrzieť!
