Ako roky pribúdali, už mi umelá hmota nestačila. Kúpiť pravý meč z ocele by bolo veľmi drahé a na slečnu sa to predsa nepatrí - takto zneli argumenty rodičov. Čím viac historických filmov som videla, tým viac sa moje šialenstvo stupňovalo. Pohyby mečom som mala dokonale okukané a finty som celkom obstojne zvládala ( priamo úmerne k dokonalej umelej hmote). Mojím najmilším a jediným spojencom sa stal deduško. Aj on bol vždy taký fantasta ako ja, a preto ma chápal. Vždy keď som fantazírovala o tom, ako vysadnem na koňa a budem s mečom uháňať v ústrety nepriateľovi, deduško sa dobrosrdečne zasmial, pokrútil hlavou a povedal: „Zuzanka, po kom to len máš, ty z toho nikdy nevyrastieš!“. (Vlastne, ten minulý čas nie je celkom na mieste, tieto rozhovory sa opakujú dodnes). Po tom, ako som videla film Pán prsteňov, sa moja túžba po meči a dobrodružstve len stupňovala. Deduškovi sa na chvíľu moje šialenstvo podarilo skrotiť. Po príchode z chalupy mi podal užší novinový balíček. Keď som ho otvorila, vykukla na mňa krásna drevená katana. Poskakovala som po byte od radosti ako jojo. S kamarátmi sme sa potom každý deň chodili šermovať na kopec pri sídlisku. Tento stav mi vydržal tak pol roka. Moja kamarátka však potom k narodeninám dostala ozajstný kovový meč.
Vedela som ,ako po ňom túži, a preto som jej to priala, no tiež ma škrelo, že ho nemám. Tieto prázdniny som si svoj sen splnila aj ja. Mojím záchrancom sa nestal nikto iný ako deduško. Napadlo mu totiž, že ak sklepeme kovovú rúrku, dostaneme niečo, čo sa bude nápadne podobať meču a potom to už len šikovne dotvoríme. Celý deň som do tej rúrky búšila kladivom. Zvyšok rodiny sa na mňa pozeral a všetci ticho krútili hlavou. Iba my s deduškom sme vedeli, čo robíme. Po celodennej námahe uzrel môj Andúril svetlo sveta! Len vďaka deduškovi sa mi môj sen splnil. Ale teraz už musím končiť, idem štrikovať kovovú košeľu .
