Už odmalička sa z neznámych príčin bojím výťahu. Naozaj netuším prečo, ale dostať ma do výťahu bolo nemožné. U nás doma to taký problém nebol, lebo bývame na druhom poschodí, ale u babičky to bolo horšie, jej byt sa nachádza na šestke. Ako malá som bola u starých rodičov skoro každý deň. Deduško a babička, nemali kondičku, aby chodili pešo, ale ja som to na to šieste poschodí musela vybehnúť jedine po vlastných. Časom som sa vycvičila natoľko, že som predbehla výťah ( a to sme štartovali naraz). Po určitej dobe som zaznamenala pokrok: rodičia ma prehovorili, aby som aspoň s nimi išla výťahom. Stálo ma to nervy, no nastúpila som. Z výťahu som s vychádzala so spotenými rukami, počas jazdy som načúvala každému zvuku a cestu som mala odstopnutú. Tento stav mi vydržal rok, ale potom som sa zasekla na štvrtom poschodí vo výťahu u babičky (spolu s maminou a sestrou). Po tejto skúsenosti som do výťahu nevstúpila 6 rokov. Bolo mi jedno koľko poschodí som musela prejsť, vždy som šla pešo.
Pred rokom som si povedala, že sa naučím chodiť tým hlúpym výťahom - a sama. Moja dobrá kamarátka býva na šiestom poschodí, takže to malo aj praktické využitie. S tréningom som teda začala v ich výťahu. Žuvala som žuvačku, stískala päste ale viezla som sa. Podarilo sa. No ak mám byť úprimná nie celkom, predsa je výťah do ktorého nenastúpim – a to ten u babičky. Pravdepodobne som si ubrala takých 5 rokov života, tým stresom, ktorý som pri mojej terapií pretrpela, no som na seba hrdá! Teraz sa už môžem spokojým svedomím radiť medzi – Homo panelakus.
