A
Pokojne vykračujeme a zrazu sa oproti nám vynorila skupina chalanov „v dobrej nálade.“ Nechceli sme sa s nimi stretnúť, a tak sme sa rozhodli, že odbočíme na kopec. Lenže tí milí ľudia si vybrali rovnakú cestu ako my. Miško si všimol, že na kopec sa dá dostať aj skratkou. Skratka to bola, no veľmi strmá. Povedali sme si, že keď je to tak strmé, podgurážení spoločníci tam nevyjdú. Zjavne však mali v sebe toľko promile, že im stúpla aj odvaha, aby tam vyliezli. Moja červená mikina im pripadala ako orientačný bod, a tak sa vychytili a ťahali sa za mnou. Keď sme po bahnitom teréne konečne vyliezli na lúku, zbadali sme zeleň pivových fliaš, ktorých línia bola narúšaná bielymi litrovkami vodky. Asi si viete predstaviť, ako nás ,,potešilo“ zistenie, že všetci pijani si dali zraz na lúke za sídliskom.
Nabrali sme opačný smer od miesta, kde sa konalo stretnutie milovníkov alkoholu. Keď sme si mysleli, že je to „v suchu“, tak sa oproti nám vynorila partia feťákov. Vyhli sme sa im, ale od radosti, že z lúky vychádzame živí a zdraví, prestali sme si všímať cestu a takmer sme zakopli o spokojný párik ležiaci v tráve.
Potom sme si už dávali pozor, kam stúpame, a z kopca sme sa dostali bez problémov, s kompletným chrupom. Nateraz to bola naša posledná prechádzka do jarnej prírody . Adrenalínu sme si z nej doniesli až-až.
