Asi sa potrebovala iba "vykecat". Ja viem, niekedy aj vo vztahu sa clovek citi tak strasne sam.
To potom aj pokus o zmierenie chuti ako povinnost.
Topanky len tak pohodene v predsieni... "no tak si splnil povinnost, bóóze!kto sa ho o to prosil pozvat ma na veceru... a naco??!
...A tak pekne som sa spravila. Aj vlasy, aj makeup...nove topanky...no ved tie, co su teraz len tak pohodene v predsieni. Je to do placu a na porazenie zaroven. ved ja som o to vobec nestala. To on... ze : "pojdes so mnou na obed? Nie? Tak to mam jest sam? No tak dobre. Tak na veceru hej? Tak Ti o osmej zavolam."
K comu to vlastne bolo dobre? Vraj sa neciti dobre. Tak naco vlastne prisiel?... A vraj ze kam chcem ist?... no, nikam. Najlepsie domov. Preco mu to vlastne nepoviem? Preco mam taky zvlastne vinovaty pocit poslat ho niekam... a este aj rozhovor sa snazim nadvazovat, a on, ze nikdy nebol velmi zhovorcivy. No, to poznam. To asi preto sa stale opakuje...
Uz viem, ze to dnes bude o nicom. Ale aj napriek tomu akosi dufam.Zeby tym vinom? mam chut vylozit si nohy na stol (nech dostanem to skor do zil?)... Vela sme toho nepojedli (a ani nepopili) a uz, ze : "pojdeme?" A do toho casnik: "nejaky zakusok?"
-" Nie, zaplatime."
- "Ja by som este..." - neda mi - "mate ustrice?"
- "Samozrejme. Cerstve."
- "Tak si poprosim."
- "Prepac, myslel som, ze uz nic nechces."
No ved ani nie, ale ked som ich tam videla...(myslim si), a potom, ked uz som sa tak pekne nahodila, tak sa aspon ustric najem. Ja viem, moc velky zmysel to nedava, ale to bude asi tym vinom. V tychto teplach... a aj som si odvykla...
- "Neviem, co na tom vidis." - zapara (ako inak) - "je to take zlyzke a len to prehltnes..."
- "Ja to zujem."
- "Co na tom zujes, prosim Ta?" "Ved to ani chuti nema!"
- "No, zujem to! A ma to aj chut." - nedam sa. " A aku!" - slastne prizmurim ocicka, nech si spravi predstavu...
Rozhovor sa akymsi zvlastnym sposobom zacne stacar k mojim ex. Boze! Ved som ich zas nemala tolko! Ja viem, musi mat pocit, ze on je ten jedinecny! Najlepsi! A najhorsie je, ze sa ma o tom snazi presvedcit. No.. tak slovne! To poznate, nie?
Mozno to bude tym vinom (alebo zeby tymi ustricami?), ale cosi sa vo mne buri voci tolkej "presumidosti" a "pustam si hubu na spacir" - asi som nemala. Tolka bohapusta uprimnost moze tomuto vztahu iba uskodit. A tak sa aj stalo.
Vraj ja nie som to, co on potrebuje!!!
- "Tak PREBOHA! preco si vlastne so mnou??!!??"
- "zijem v pritomnosti, a toto je to, co je, ale to neznamena, ze to je to, co potrebujem."
- "????" - v mysli mi preletel cely rychlik...
- " A tiez neviem povedat, ci toto je to, co by som chcel..."
- Mam pocit akoby sa mi ten rychlik vykolajil... Skor ako vystupim z auta, sa snazim ten svoj pocit sformulovat do slov. Nie som si ista, ci on dokaze absorbovat (pochopit) slova, ktore zo seba vyludim.
- "Pre mna TOTO nie je TO, co je... Napriek vsetkemu TY si pre mna potrebny. (zatial)" - je jedine na co sa zmozem, aj tak si myslim, ze mojim slovam neporozumel.
