Ja neviem, ci som tym postihnuta iba ja, alebo ci sa to deje aj viacerym mamam.
Ten stav nekonecnej lutosti z neschopnosti zastavit cas aspon na par okamihov, a keby sa nebodaj dalo, tak vratit ho na chvilu spat. Vratit ho spat, aby som mohla napravit to, v com som kedysi chybila, mozno by som to "dospievanie" mojich deti prezivala teraz inak. Mozno by ma neprenasledoval pocit, ze ma nepotrebuju. Mozno by som sa necitila opustena, vzdy ked odchadzaju. A oni odchadzaju az prilis casto. Mozno by ma malo tesit, ze su z nich schopni a samostatni "jedinci". Absolutne jedinecni, uspesni a vynimocni. Ovela lepsi, nez ja v ich veku. Koniec koncov to si o svojich detoch myslia asi vsetky mamky. Mozno by ma malo tesit, ze su oblubeni a stastni v kruhu svojich priatelov a preto s nimi stravia ovela vacsiu cas svojho volneho casu, nez tu, ktoru venuju mne. A preco ma to vlastne trapi?
Poviem Vam.
Lebo v case ked boli este detmi a ked chceli aby som sa s nimi hrala, som bola prilis "zaneprazdnena". Vtedy som si vravela, ze ved predsa musim v prvom rade "zabezpecit" rodinu, a v konecnom dosledku pracujem pre nich. A pri tej mojej zaneprazdnosti akosi prilis rychlo ten cas ubehol a tak teraz tu vetu : "Nemam teraz cas" pocuvam ja.
Nelutujem veci, ktore som v zivote spravila, ale je mi nesmierne luto vsetkeho toho, co som nespravila - a mohla som. Vsetkych tych chvil, kedy som s nimi nebola, kedy som sa s nimi nehrala, ci nevzala ich na vylet. Kedy som si s nimi nesadla a len tak nekecala, kedy ...
A teraz placem a nedokazem sa vyrovnat s tym, ze su uz velki a ze mi to ich detstvo niekam utieklo.
...A take som si davala predsavzatia ked este len rastli v mojom brusku. Tolko slubov sama sebe... tolko planov, tolko...
vraj byt rodicom je to najtazsie povolanie. A tie slova su tak nenormalne pravdive, az to boli. Aj ked byt rodicom je skor poslanim, ale aj tak nie kazdy ho zvladne tak ako by chcel.
Casto sa mi sniva o tom ked boli mali. A este castejsie na to myslim. . .
Ja viem, cas sa naspat vratit neda.
