Mari-Carmen som spoznala asi tak pred tromi rokmi. Vesela, sympaticka, prijemna styridsiatnicka, ktorej by ste hadali menej rokov nez v skutocnosti ma. Uspesna v praci a v osobnych vztahoch tiez.
Vlastne ani neviem ako sa nasa pracovna debata skrutila a nabrala prilis osobny smer. Mozno to bolo niecim v ovzdusi, mozno casopismi pohodenymi na prijmacom pulte, ktore na tuto temu chrlia clanky jeden za druhym, a mozno sa jednoducho potrebovala vyrozpravat.
Tu je jej pribeh. Odlisny od Gabikinho, ale...
Uz ako dieta som bola tak trosku oblejsia nez ostatne. A chutilo mi jest.
V puberte sa mi tvary zaokruhlili este viac. Ono to v podstate nic strasne ani nebolo, to vies, tu v Andaluzii su zeny "krv a mlieko" a zena ma byt taka, aby ju bolo treba za co chytit.
Ale to vies... Modne casopisy... a decka v skole... no jasne, ze som chcela byt stihla a teda krasna!
Darilo sa mi to "tak - tak". Neustale som drzala akusi dietu. Odriekala som si. Snazila som sa sportovat, velmi mi to ale neslo. Potom som spoznala svojho terajsieho ex, a zostala som v tom.
Potom sme sa vzali a ja som znova zostala v tom. Si vies predstavit... Dva porody. Z toho jeden "doble". Ja ako kysna, no jasne , ze som mala komplexy. A niekde tam to zacalo. Vlastne, ak mam byt uprimna, ja som najskor chcela schudnut tak normalne. Dietou. Skusala som vselijake. Beztukovu, bezcukrovu, alkachofovu. Vzdy to dopadlo rovnako. Zhodila som zopar kil, ktore som neskor znovu pribrala. A tak to slo dookola niekolko rokov. Na cvicenie som nikdy moc nebola, a tiez pri troch detoch komu by sa chcelo este aj v telocvicni sa nadrapovat. Potom som niekde, v nejakom casopise citala, ze niektore modelky zvracaju aby nepribrali. Teda, ze ked nieco zjes, tak to vyvratis, a tym padom to akoze nepriberies. tak som to teda skusila. Prvy krat to bolo dost blbe. Teda mi to robilo trosku problemy. To vies, strcit si prsty do krku... nic prijemne! Ale po druhom, tretom raze som akosi prisla na to (he encontrado el truco) a slo to samo. To, co hovoria, ze bulimicky spoznat podla znaciek na rukach. Teda NIC TAKE! Mne stacilo sa predklonit a slo to same. Ziadne odtlacky zubov na rukach. Ale, to uplne od zaciatku! Ja neviem, asi som sa vzdy tak prezrala, ze to jednoducho islo von same. Stacilo zatlacit trochu brucho a hotovo. Ak nahodou to neslo, stacilo iba vypit zopar poharov vody a bolo to.
Vies, mne sa to v podstate tak pacilo. Konecne som mohla jest to co som chcela a kolko som chcela a v podstate som vobec nepribrala. Zo zaciatku to nebolo take lahke a bezproblemove. Moj (vtedajsi) manzel si predsa len nieco vsimol. (jedla som velke mnozstva/a nepriberala som/, a neraz ma prekvapil zvracat na zachode) ale bol to slaboch a nedokazal celit problemom (ani mojim ani svojim), tvaril sa , ze nic nevidi.
Nakoniec som sa rozviedla. Odisla som aj s detmi do Madridu. Tu ma nikto nepozna, nikto nevie o mojom "probleme", (ktory sice s malymi zmenami, ale trva...)
Zijem sama, deti sa uz v podstate osamostatnili a s partnerom mam vztah "na dialku" takze nikto ani len netusi o mojom "probleme". Ani v praci, ani moje deti, ani moj partner, A ja si zvraciam dalej. Uz 15 rokov!
Zo zaciatku to bolo fakt o nervy. Takmer som doma nic nestihala. Tocila som sa v jednom kuse medzi hrncami a zachodom. Jedla a zvracala som takmer bez prestania. Konecne som si mohla dopriat vsetko to, co som si predtym zakazovala. Kazdy den som vlacila plne tasky nakupov. Supermarkety som radsej striedala, to vies, hanbila som sa nakupovat take kvanta v jednom a v tom istom obchode kazdy den. Ani si len nevies predstavit ako to slo katastrofalne do penazi! Ale konecne som dosiahla to, po com som tuzila uz ako dieta. Bola som stihla, a teda ... krasna. Aj povahou som sa zmenila. Uz som nebola vecne nervozna a nespokojna. Skoncili sa moje obavy z nadbytocnych kil. Obrovsky mi stuplo sebavedomie a aj nalada. Teda, aspon na zaciatku. Ked som zrazu dosiahla postavu po akej som roky tuzila, naplnalo ma to sebauspokojenim. Ked som momentalne nezvracala, alebo sa neprezierala, bola som na seba pysna, a tym padom aj v povznesenej nalade. To vsetko vsak bolo velmi premenlive. Zo zaciatku som vsak nad vecou nemala ziadnu kontrolu. Aj na rodinnych oslavach si rodina a znami povsimli, ze ma netreba dvakrat ponukat ako volakedy. Ludia sa ma pytali, ze ako je mozne, ze som taka stihla a pritom mam taky apetit. Klamala som, ze nikdy neveceriavam a ze vlastne to len teraz, ked je fiesta si trosku doprajem. Raz, na rodinej oslave sa matka pohorsene zmienila o svokrinom komentari na moj "apetit". Vraj o mne rozprava, ze nieco so mnou nie je v poriadku, lebo ze vela jem a vzapati chodim hned na toaletu. "No predstav si! Takto Ta ohovara!" - boli slova mojej matky. To bolo dostacujuce na to aby som si zacala davat pozor. Ono to totiz, zo zaciatku som si myslela, ze len si trosku pozvraciam, a ked schudnem, tak toho necham. Nebolo to vsak take lahke ako som si ja myslela. Aj napriek tomu, ze uz som bola dostatocne chuda (taka chuda ako nikdy predtym), akosi som nedokazala vratit sa k normalnemu stravovaniu (ak som vobec niekedy normalne stravovanie mala). Vzdy ked som sa najedla, prepadol ma pocit strachu, ze opat priserne priberiem. Nedokazala som sa ubranit tym obavam a tak vzdy prve co som urobila bolo zbavit sa cim skor obsahu svojho zaludka. Boh mi je svetkom, ze som to tak nechcela, ale bolo to silnejsie nez ja. Situacia sa postupne vyvijala tak, ze som si dokonca vyberala "vhodne" potraviny. Nie totiz vsetky pozivatiny sa daju zvracat "z lahkostou". Niektore idu von o nieco tazsie nez ine. Napriklad taka ryza (paella), hlavne ked nie je dost makka, zostava na dne zaludka a potrebujes kvanta vody na to aby si ju vsetku vyplavila von. Postupne som mala z pamati vypracovany cely zoznam potravin, ktore perfektne zasytia, a este lepsie "idu von". O tom, ze sa zo mna stala super rychla kucharka ani nehovorim. naucila som sa v zavratnej rychlosti pripravit cele obednajsie menu, a este v zavratnejsej ho cele spraskat, aby som ho v zapati zo seba dostala von. Potom som ho samozrejme musela pripravovat na novo. O tom, ze to vsetko islo katastrofalne do penazi ani nehovorim. Ja som v tom case bola zenou v domacnosti a moj byvaly manzel pracoval ako uctovnik v jednom podniku a nejak obzvlast ambiciozny teda nebol, tak si vies predstavit. Nasa financna otazka bola znacne limitovana. Zacala som sa obzerat po niecom. Aj ked teda jemu to dvakrat po voli nebolo, ale co som mala robit. Iba jeho plat nam jednoducho nestacil. Ked mali dvojicky desat rokov tak som sa zamestanala u jednej firmy ako komercna pracovnicka. Vyhovovalo mi to hlavne preto, ze som mohla mat pohyblivy pracovny cas. Zacalo sa mi az prekvapivo darit. Dostala som sa az do takzvanej euforie. Bola som relativne mlada, krasna (hlavne stihla!) a zarabala som viac ako moj manzel! Situacia sa postupne vyhrocovala, citila som sa silna a samostatna. Myslela som, ze mam veci pevne pod kontrolou. Dokonca aj to moje zvracanie. Tak to vsak ani zdaleka nebolo. Ako prve co som zacala pocitovat ako "katastrofu" bolo, ze som zacala postupne prichadzat o zuby. Uplne zo zaciatku to bolo len akosi podozrivo vela kazov. Neskor vsak sa moje zuby stali akesi "priesvitne". Mala som strach iba cinknut o ne, aby sa nezlomili. Postupne som vsak o ne zacala prichadzat. Nedostatok vapnika a inych vitaminov sa podpisal tiez k tomu, ze pri cesani mi na hrebeni zostavalo takmer tolko vlasov co na hlave. Zacala som panikarit, ale napriek tomu som nedokazala prestat zvracat. Potom mi v podniku navrhli miesto riaditelky pre delegaciu v Madride. Napriek tomu, ze mi dali tyzden na rozmyslenie, vobec som nad tym nerozmyslala a vzapati som to prijala. Chlapci prave skoncili zakladnu a dcera dostala stipendium v Anglicku. Podala som ziadost o rozvod a chlapcov som zobrala so sebou do Madridu. V praci a mi zacalo darit este viac nez predtym. Kupila som si v Madride byt, chlapcom som zaplatila ten najlepsi institut - v podstate nam nic nechybalo. Aj zuby som si dala do poriadku vdaka tomu, ze som si mohla dovolit implantaty. A tak som si pokracovala vo svojom zvracani. Ked si predstavim, co vsetko som si mohla nadobudnut, lebo malo som nezarabala, a ja som to vsetko doslova prezrala! Este ze aspon detom som pomohla vystudovat.
Ako riaditelka sektoru predaja(directora de departamento de ventas) som mala v naplni prace tiez takzvane obedy s obchodnymi partnermi. Tak ako to byva tu v Spanielsku zvykom, dobry obed sa neobide bez kvalitneho vina. Postupne som prisla na to, ze s vinom sa zvracia lepsie. A hlavne, akosi niet ani tych "vycitiek" , ktore sa obcas (vzdy) po navrate z toalety vyplavia. Neskor k tym "pracovnym" obedom pribudli aj "nejaky ten poharik po" a to uz potom neboli vobec ziadne vycitky!
O bulimii som precitala kopec clankov. Viem, ze buliimia je zavislost. Velmi dobre viem, ze je to zavislost na jedle. A ze sa da velmi dobre kombinovat! Tiez som sa docitala, ze najcastejsie je spominana kombinacia : bulimia + anorexia. Ale v mojom pripade, kedze vzdy mi chutilo jest, tak anorexia nepripada do uvahy, zato som ju velmi dobre kombinovala s alkoholom.
Bulimia + Alcohol! ... zaujmava kombinacia. Ale funguje celkom dobre. Aspon teda pre bulimicku. S alkoholom sa totiz velmi rychlo a lahko vyplavi aj pocit viny. A okrem toho sa aj lahsie zvracia. Aj ked teda ja som sa naucila za tie roky zvracat s takou zavratnou rychlostou a lahkostou, ze kto by to nevidel, tak neuveri! Dokonca aj ked ma niekto sprevadza na toaletu, ani ho len nenapadne co tam vlastne robim. (pokial by sa samozrejme dotycna nestrcila do kabinky so mnou) Naucila som sa zvracat tak rychlo a potichu, ze nevzbudzujem ziadne podozrenie. Tiez vsak musim povedat, ze rokmi sa aj tato tak komplikovana choroba u mna zmenila. Neviem ako, a ani cim. Musim vsak povedat, ze uz je to ovela , ovela lepsie nez na zaciatku. Na zaciatku som bola v jednom kuse medzi zranim a zvracanim. Doslo to dokonca tak daleko, ze som ja sama pomyslala na to, ze navstivim nejakeho odbornika. Osobna hrdost mi to vsak nedovolovala. Aj napriek tomu, ze boli stavy, kedy som si bola plne vedoma, ze vazne ohrozujem svoje zdravie (hlavne vtedy, ked som svoje bulimicke zachvaty kombinovala s prehanadlami), nebola som schopna vyhladat odbornu pomoc. A to z jedneho jedineho dovodu : z hanby! Nezniesla by som, aby TO niekto o mne vedel. Ja som bola predsa perfektna uspesna a nadherna zena! Je nemyslitelne, aby sa o mne prevalilo nieco take. Teraz uz nezvraciam neustale. Iba niekedy. Tiez uz netrpim takzvanym vlcim hladom. Dokonca su dni, kedy vobec "nemam chut" sa dohltat. Asi to bude tym, ze po tolkych rokoch som sa vsetkeho uz "dojedla".
Uz asi zo styri roky fungujem celkom normalne. Chcem tym povedat, ze uz neporiadam "zracie orgie". A ani sa nasledne neopijam, aby ma nahodou netrapili vycitky. Dokonca normalne ranajkujem. A aj tie ranajky v sebe udrzim. Potom az do obeda nic nejem. A normalne sa aj na ten obed tesim. Vychutnam si ho, a vobec ma netrapi, ze este nestroveny nakoniec skonci v zachode. Obvykle si este po tom "rituali" doprajem pohar pomarancovej stavy a nejake tie vitaminy v kapsulach. To vies, nechcem riskovat, ze pridem aj o vlasy. A potom musim predsa posobit reprezentativne, a polamane nechty nie su prave dobrou vyzitkou. A mam uz tiez svoj vek. Deshydratovana pokozka okrem toho, ze posobi nezdravo prehlbuje vrasky - a to si ja v ziadnom pripade nemozem dovolit. Dosledne sa snazim o prisun vsetkych vitaminov a mineralov, aj napriek tomu ze z vecerou zopakujem presne to iste co s obedom. Pred spanim este vypijem pohar mlieka a zhltnem par vitaminovych kapsul, to vies nechcem riskovat.
Znie to neuveritelne ale funguje to. Aj tohto roku, presne tak ako aj styri predosle, kompletna lekarska prehliadka potvrdila, ze som vo vybornej forme. Ziadny cholesterol, tlak a tep v super norme. Vaha plne zodpoveda mojej vyske (170/58). S vypraznovanim tiez nemam ziadne problemy. Akurat krvny obeh mam akysi pomalsi. To preto som taka zimomriva.
.........
Zmiesane pocity mi branili akokolvek reagovat.
Ja viem, poviete si, ze by som mala nieco urobit. Ale co? Mari-Carmen je dospela osoba. mam ja vobec pravo zasahovat do jej zivota? A potom... ked ona vobec neposobi ako chory clovek...
