Blizila som sa k vchodovym dveram, ovesana taskami z mercadony a rozmyslala som, kde mam kluce. Tesne pred vchodom ma predbehla mlada mamicka so svojimi ratolestami. Chvalabohu - pomyslela som si - aspon nemusim skladat tasky a hladat kluce po v reckach, ci v kabelke, alebo kde som ich dala.
Kym mlada zena odomykala a odpovedala na moj pozdrav, jej synator sa "liapal" po zvoncoch. Jednou rukou sa pridrzal mreze a druhou sa snazil postlacat co najviac zvoncov.
- " Uz aj pod sem! Co som Ti povedala! Uz Ta mam dost!" - zakricala na syna znacne podrazdena mamicka. Zrejme ju uz musel vytocit davno predtym.
- "Nerozumel si! Ssssom Ti povedala...!" - doslova ho stiahla z tej mreze - "tahaj do vnutra!" - postrcila ho do vchodu, na co maly reagoval po slovensky povedane papulovanim.
- "neodvravaj! ... som Ti povedala neodvravaj!... Budes ticho!"
- " a nebudem! nechaj ma ! Ty sprosta! " -
Az ma trhlo. Moje spozornenie si vsimla aj mlada mamicka, a mozno prave to ju vyprovokovalo raznemu zasahu. Schmatla chlapca jednou rukou za plece a druhou sa mu snazila dat po ustach. Maly sa mykal na vsetky strany, len aby sa jej to nepodarilo. Nakoniec jej zostala v ruke len jeho vetrovka. Nechcela som sa tak okato prizerat, ale zvedavost bola silnejsia. Ani jeden z vytahov nechodil, a situacia mi zacala byt neprijemna.
- "okamzite pod sem a vezmi si to!" - nacahovala k nemu ruku s vetrovkou - " Pocujes??!!"
Maly sa priblizil na dva kroky, vychmatol jej vetrovku z ruk a zacal ju s nou mlatit. Slova, ktore mu pri tom vychadali z ust nie som schopna ani citovat. Co bolo dalej neviem. Dvere na vytahu, pri ktorom som cakala, sa otvorili a ja som nastupila.
Nepoznam tu rodinu. Po pravde povedane, poznam iba najblizsich susedov, ale aj tak mi neschadzali z mysle. Podla, zovnajsku ich mamy a skolskych rovnosiat deti, som usudzovala, ze patria skor k stredne - vyssej vrstve. ..
Vratila som sa spomienkami do cias, kedy boli moje deti male. Neboli to ziadni anjelickovia, ale posluchali ma takmer na slovo. Vlastne by ich ani nenapadlo odvravat mi, nieto este spravat sa tak ako ten chlapec. Nie, vobec si ich neidealizujem, ani nic neprikraslujem, jednoducho moje deti by si nikdy nic take nedovolili. Nedovolia si to ani teraz, ked su uz dospele, nieto vtedy, ked mali sest - sedem rokov. Pamatam sa , ked sme prisli sem do Spanielska, ako mi znami prekvapene vraveli : Ty sa ne iba pozries, a hned vedia co maju robit. Tymto vobec nechcem povedat, zeby moje deti boli nejak "drezurovane" - naopak, az prilis liberalne som ich vychovavala. Neviem byt prisna, a v podstate som im vsetko dovolovala. Iba som sa im snazila od mala vstepit, ze tak ako prava, maju aj povinnosti. Vzajomny respekt bol (a je) medzi nami akosi prirodzeny.
