Je tomu uz dva roky co nie je so mnou. A viac ako pät co som zlyhala ako matka. Ako dobra matka.
Aspon ja to tak citim. Spravila som kdesi chybu, a ta chyba sa neda odcinit. Absolutne nijak. Ziadnym sposobom. Lebo ona tu so mnou nie je. Rozhodla sa nebyt so mnou. Rozhodla sa pre zivot tam, kde sa narodila... a kde bola ako dieta stastna. a ja sa s tym nedokazem vyrovnat. Aj ked si niekedy myslim, ze uz som z toho vonku. Ze uz ma to tak netrapi. Omyl!! Vzdy sa vratia tie neme vycitky. Tie bezsenne noci, a tie noci s tazivymi snami, v ktorych je vzdy ona. Moja dcera. V mysli sa mi vynaraju chvile kedy som mala byt s nou, a nebola som. Chvile, kedy tuzila po dovernych rozhovoroch, a ja som jej ich neposkytla. Chvile, kedy sa citila sama, a ja som bola daleko...
Neviem ako som to mohla urobit! Tak velmi si pamatam ako som si vo svojom adolescentskom veku vravievala, ze ja budem uplne ina ako bola moja mama ( vo svojom adolescentskom veku som bola presvedcena, ze mi moja mama absolutne nerozumie a len na truc mi vsetko zakazuje).
Hej, skutocne sa mi podarilo byt ina, ale vobec nie taka ako som si niekedy predstavovala. Pracu, materialne zabezpecenie a spolocensky kontakt som povazovala za prvorade a akosi mi nedochadzalo, ze moji najblizsi postradaju to, co je v zivote najpodstatnejsie. Hlavne ona - moja dcera.
Teraz tu so mnou nie je , a ja sa s tym nedokazem vyrovnat.
Ja skutocne neviem, co bolo pricinou mojej "slepoty" , ked som nevidela to, co som vidiet mala a nepocula to, co som mala pocut. Ci to osud tak chcel, a ci som skutocne taky pomyleny egoista...
Len jedno Vam poviem. Vam matkam (terajsim, ci buducim) to najpodstatnejsie v zivote su vasi potomkovia, vase deti. Chrante ich a milujte ich, ale hlavne nezabudnite sa im venovat.
