Úplne prvým kontaktom bol záznam Farewell koncertu Creamu, ktorý som videl na ORF niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov.. S priateľmi sme teda počúvali kadečo, ale veci ako Spoonful ma dostali " do kolien".
Nejaké skladby Creamu som – samozrejme v mizernej kvalite - pokútne z rôznych zdrojov zaznamenal na Sonet Duo. Čosi - kamsi sa v mojom okolí zjavili i kazeťáky a objavila sa i Layla. Vtedy som už bol majiteľom všakovakých LP, ale Supraphon, Panton a veru ani rodný OPUS nemali ku kapitalistickej cudzine kladný vzťah. Teda mimo Deana Reada. A tak na môj prvý vlastný vinyl Claptona 461 Ocean Bolevard - čo konečne predstavovalo skutočnú kvalitu - som čakal až skoro na koniec sedemdesiatych rokov, keď mi ho priniesol priateľ z montáží v Indii. A tak život išiel ďalej, novší prístroj dodal Tuzex a kazety či platne najmä tí, čo cestovali.
Po mojej tridsiatke sa otvorili nielen hranice, ale aj možnosti na získanie nosičov .
Neskôr s rozvojom internetu som mal možnosť dozvedieť sa i podrobnosti z Claptonovho osobného života. Teda veci, ktoré ma dovtedy nejako zvlášť nezaujímali.
Web je plný pravdivých či vymyslených historiek o jeho 50-ročnom pôsobení v showbiznise. A tak si každý môže vybrať napríklad z viacerých verzií jeho vystúpenia na koncerte pre Bangladéš. Tam počas hrania neustále na drogách - podľa jedných - omdlel, ale prebral sa a vystúpenie dokončil. Iní vravia, že len na javisku zaspal.
Seriózni záujemci si môžu jeho verziu prečítať v Autobiografii, kde opisuje - ako vraví - " boj s vlastnými démonmi " .
Jeden z dôvodov môjho obdivu je jeho celoživotná kooperácia s ďaľšími velikánmi hudby. Milujem jeho spoločné vystúpenia v rámci benefičných či charitatívnych vystúpení, kde sa netlačí do popredia, ale v skladbe je jeho sólo či len sprievodná hra nezameniteľná. Zároveň som dlhoročným priaznivcom tej skupiny hudobníkov, s ktorými často hrával : George Harrison, Paul Mc Cartney, Ringo Starr, Mark Knopfler, Jeff Beck, Jeff Lynne, Tom Petty, Gary Brooker , Billy Preston, Steve Winwood , Phil Collins a mnoho mnoho ďalších.
Mňa osobne mrzí, že som v roku 2013 nevidel vystúpenie vo Viedni, ktoré musel zo zdravotných dôvodov zruši. Čo už, aspoň som sa previezol. Mal som ísť radšej do Prahy.
Na koncerty, ktoré chystá pri príležitosti osláv v Madison Square Garden či neskôr v Royal Albert Hall rozhodne nezavítam. Očakávam však úžasnú atmosféru a samozrejme kvalitný DVD či Blu - ray záznam, ktorý má už teraz miesto medzi ostatnými diskami.
Hudbu mám naozaj veľmi rád. Je mi vcelku jedno, o aký štýl sa jedná. Vypočujem či pozriem si rock, blues, pop, metal, jazz či klasiku. Ale celkove mám pocit - čo sa môjho vkusu týka - že väčšina dobrých vecí už bola spravená. Iste, z času na čas sa aj v súčasnosti objaví niečo - pre mňa osobne - zaujímavé.
Som presvedčený, že hudba ľudí ako Mr. Clapton and his Friends sa rozhodne ani v ďalekej budúcnosti určite z éteru nevytratí.
Takže nakoniec pre mňa najkrajšia skladba, z ktorej desiatok verzií si ťažko vybrať.
Congratulations, Mr. Slowhand.
