Byť priateľom fotografa je skvelá vec. Nemusíte si na rôzne akcie či chaty brať svoju starú mašinku, však máte kamoša, ktorý tú "prácu" urobí za vás. Jeho fotky sú jednoducho skvelé. Je v nich správna dávka originality a sentimentu, no nikdy nie sú gýčové. Je zbytočné mať na chate ďalší foťák, jeho obrázky zachytili všetko dôležité. Vďaka nemu sa na svet začnete pozerať inými očami.
Avšak byť priateľkou fotografa je vec druhá.
Áno, stále sa môžete pýšiť skvelými fotkami, ktoré vám váš priateľ urobil a nechať si skladať komplimenty ako skvele na nich vyzeráte. Po čase si však začnete všímať detaily, ktoré vám predtým unikli.
Fotoaparát je nerozlučný kamarát. Ide s vami na prechádzku, do kina, na večeru, do mesta, na nákupy, na pláž, na návštevu k rodičom. Skrátka všade. Niekedy ostáva ticho v batohu, neprihlási sa o slovo, ani keby mal vyhrať súťaž. (pozn. autora: To sa stane málokedy.) Poviete si, pohoda. Však sa stále stíha venovať aj vám. Je to len nevinná zábava, po čase ho to prejde.
Neprejde. :)
Práve naopak. Stane sa to, čo ste neočakávali. Začnete fotiť aj vy.
Nie z nudy, že nemáte čo robiť. Nie z nedostatku nežností; váš fotoaparát nie je len akousi biednou náhradou za priateľa - fotografa, ktorá vás má vytrhnúť z osamelosti. To nech vás, prosím pekne, ani nenapadne.
Práve cez milovaného človeka, cez osobu, s ktorou sa smejete a plačete, ktorú tak obdivujete a milujete, s ktorou snívate a žijete, zaspávate a prebúdzate sa, a s ktorou chcete zostarnúť, ste po pár rokoch zistili, že ste si stále viac a viac podobní. On je ako vy. Vy ste ako on. Rozosmejú vás rovnaké filmy, čítate také isté knihy, počúvate podobnú hudbu. Prečo nie aj fotky? Dostávate novučičký fotoaparát (s láskou a z lásky práve od neho) a tým sa to celé začína...
Fotografickou terminológiou ste nasiakli už pri ňom. Poznáte slová ako zlatý rez, clona, citlivosť, viete ako vzniká momentka, portrét a krajinka. Myslíte si, že stačí už len chodiť a stláčať spúšť. Že práve to znamená fotiť.
Ten strašný omyl si uvedomíte až vtedy, keď prvým šesťdesiatim fotkám (načo byť skromný, veď mám digitál) chýba vršok, sú tmavé, alebo rozostrené. Tam je useknutá hlava, tam nie je vidieť nič, lebo je miestnosť presvetlená a všetky osoby majú krvavočervené oči. Hm... V čom bola chyba? Nastavenia neboli automatické, ale ručné. Na to ste zabudli. Prijímate kritiku a pripomienky a citite sa opäť ako školáčka.
Ďalšie fotky sú lepšie; využili ste rady, ktoré ste od svojho priateľa - fotografa dostali. Už zbesilo nefotíte všetko, čo sa hýbe (alebo nehýbe), ale objekty si vyberáte. Začínate sa na svet pozerať očami fotografa. Detail, celok. Farby, ľudia, architektúra, emócie, dokument.
Už viem, že vďaka môjmu priateľovi som našla to, čo som hľadala. Vyjadriť svoj názor, svoj pohľad na svet. Niekedy sú slová silnejšie. Niekedy ich prehluší dobrá fotografia.
Mám pred sebou ešte dlhú cestu, aby som o sebe mohla povedať, že fotím dobre, ale mám skvelého učiteľa...
