Samozrejme, ako každé moje ráno, naháňanie ešte nejakých tých drobností mi zobralo pár minút času. Pár minút času, ktoré mali rozhodnúť o tom, či stihnem, alebo nestihnem vlak. Totižto, moja cesta z bytu nemala smerovať priamo na stanicu, ale predtým ešte aj do domu, kde som mala vyzdvihnúť moju malú mačičku Maybe (o tej v inom článku... ).
Keď som vletela do domu, bolo 6:15, vlak mal odchod 6:30 a ja som do nej ešte potrebovala dostať rozdrvenú tabletku zamaskovanú v lyžičke s jogurtom. Podarilo sa, ale z domu som aj s malou vybehla o 6:23, pričom cesta k stanici mi mala trvať prinajmenšom 8 minút.
Hnala som sa ako to len šlo a v duchu sa modlila, aby som to stihla, pretože na stanici v Hradci ma mala čakať spolužiačka, u ktorej mala byť Maybe doobeda a poobede som s ňou mala ísť k veterinárovi.
Čas 6:27 SEČ, ja ešte minimálne 5 minút cesty od stanice, už som sa začala vzdávať, keď vtom na mňa zakričal pán z auta, či idem na stanicu. Samozrejme, že som odpovedala áno, tak mi povedal nech nastúpim. Aby ste si nemysleli, že nastupujem k neznámym ľuďom, nastúpila som preto, lebo tam s ním bola manželka a 2 malé deti, ak by neboli, radšej zmeškám vlak.
Moja ešte 5minútová cesta trvala autom necelú pol minútku, ja som vybehla z auta, narýchlo veľmi srdečne poďakovala a letela k vlaku, ktorý tam ešte nebol. Potvora, 4 minúty som naň čakala udýchaná, vystresovaná, spotená, s Maybe v náručí, ale plná srdečnej vďaky. V hlave mi len vírilo:Tí dobrí ľudia fakt ešte nevymreli, len sa objavujú vždy vtedy, keď to človek najmenej čaká.
Preto ešte raz patrí veľké ďakujem neznámemu pánovi s rodinou.
P.S.: Presne to isté sa stalo mojej mamke asi 2 týždne dozadu :)
