Ani pre neznalcov anglického jazyka asi netreba nijako vysvetľovať situáciu. Iste, je trocha pritiahnutá za vlasy a hry podľa mňa nikdy film nevytlačia, ale posolstvo je jasné. Vývoj hry v mnohom pripomína tvorbu filmu – teda ak si odmyslíme úplne tupé strieľačky. Pre dobrú hru sú potrební dobrí scenáristi, výprava (grafici, animátori), hudba (dnes ju už tvoria mnohí hollywoodski hudobníci), dabing (taktiež účinkuje stále viac známych hercov) atď. Preto je porovnávanie filmového a herného priemyslu už dávno v kurze a iba naozajstní spiatočníci si odmietajú priznať ich veľmi podobné postavenie v zábave celej spoločnosti.
Nebudem to nejako rozpitvávať, pridám už len zopár faktov aj z iného súdku. O zmenách v štruktúre publika videohier si môžete prečítať napríklad v tomto článku. Dozviete sa mimo iné aj, že vek priemerného hráča sa už priblížil tridsiatke. Videoherný priemysel už niekoľko rokov prekonáva v obrate ten filmový, minimálne v USA alebo Japonsku. Ale ani Európa nezaostáva. Denník Le Figaro nedávno uviedol, že Francúzi zaplatili za videohry celú tretinu všetkých výdavkov na kultúrne produkty v minulom roku (1,3 miliardy eur). Ani sumy investované do vývoja hier nepatria k najmenším. Hit tohto roku – Half-Life2 – stál 40 milónov dolárov. Toto všetko už sú fakty na naozajstné zamyslenie. Videohry už dávno nie sú doménou uslintaných mladíkov a tiež už dávno nie sú len o nejakom bezduchom strieľaní bez hlavy a päty (o tom si môžete prečítať aj v SME – každú stredu v mojich recenziách). Dúfam len, že to postupne pochopí každý. Nie, vlastne nedúfam. Toto je isté ako dane a smrť dokopy. Chce to len čas.
