Ako ďalej? Čo teraz? Dôverne známe otázky, často kladené ako záverečná replika ďaľšieho obdobia.Niekedy sedím večer na cintoríne. Je tam kľud a pokoj. Po úspešnom ukončení opäť jedného víkendového stretávania, pri ďaľšom sčitovaní ziskov a strát. Na strane DAL figuruje niekoľko označených lístkov na vlak s miestenkou a zopár dní čistého času. Strana MÁ DAŤ je bohatšia, ale snáď nie je potrebné priznávať všetko. Zabudnime a tento úlet nech zostane na čierno..Breza nado mnou ešte stále zhadzuje staré lístie, ktoré dopadá na zem v nepravidelných piruetách. Rád si prezerám hroby cudzích ľudí. Majú tajomný nádych a ľudia na malých fotografiách ladených do hneda, vyzerajú šťastne. Kúsok odo mňa pozorujem staršiu ženu. Rukami zhrabáva suché lístie z hrobu syna a manžela. Poznám ju z videnia. Ľudia vravia, že je divná. Ach, ľudia.. Radi rozdávame prívlastky. Vo chvíli, keď máme príležitosť potešiť, ublížime. Čoho sa tak bojíme?Žena si všimne že ju pozorujem a vrhne na mňa opovržlivý pohľad. Ona nechodí na cintorín rojčiť, spomínať môže rovnako doma. Jej tvár je kamenne strohá, v nekompromisnom pohľade cítiť bolesť. Ktovie, či jej otázky už niekto zodpovedal, alebo sa už nepýta... Odvraciam zrak. Nechcem ju urážať súcitom.Čo teraz? Kam a ako ďalej?Suché lístie stále padá dolu a pripomína mi zlomené krídla motýľov. Dopadá na zem, kde vytvorí vetu. Jednoduchú a stručnú odpoveď:Musíš proste pokračovať v ceste...
