Dnes som absolvoval kurz s názvom SUPERČAŠNÍK. Bol to vlastne nápad môjho šéfa a priznám sa, keď som sa o ňom dozvedel, celkom sa mi páčil, aj keď som nechápal, ako počas jedného dňa, chcú z niekoho spraviť superčašníka. Jeden platený deň ničnerobenia mi však prišiel celkom vhod. S nadšením som teda prikývol.Kurz začal o desiatej hodine ráno a prebiehal v nádhernom viktoriánskom hoteli kúsok od miesta, kde bývam. Dorazil som o pár minút skôr, nerád chodím niekam posledný. V miestnosti, kde sa kurz konal, sedela zatiaľ iba prednášajúca. Stále usmiata dáma okolo štyridsiatky, posadnutá komunikáciou a predovšetkým látkou, ktorú vyučuje, mi v priebehu desiatich minút stihla vylíčit celý svoj, nie práve stručný životopis a určite by pokračovala životným príbehom svojej dcéry - ktorý už nakusla, keby som ju nebol prerušil otázkou, koľko ľudí sa vlastne dnes kurzu zúčastní. Dozvedel som sa, že okrem mňa prídu ešte dvaja, pretože ostatní sa ospravedlnili.Po ďaľšej asi polhodine súvisleho monológu pani Esther, prišli dvaja ďaľší a zároveň poslední účastníci. Chalan Graham a dievča Sarah. Kurz sa mohol začať. Prvú hodinu nám pani Esther čítala obsiahle pasáže o histórii čašníctva, čašníckej psychológii a morálke. Medzitým ju Graham stále prerušoval svojimi postrehmi, ktoré dopĺňal príbehmi zo života, anekdotami z detstva a to všetko s nezrozumiteľným prízvukom - neskôr som sa dozvedel, že pochádza Edinburghu.Jediná, ktorá sa smiala jeho historkám bola Sarah, vlastne to bol až neľudský rehot, pri ktorom sa celá triasla.Nasledovali dve hodiny teoretického porovnávania stratégií, pričom nám slúžili ako príklady firma MacDonalds a Disneyho reštaurácie. Monotónny hlas prednášajúcej ma neznesiteľne uspával a cítil som sa ako na hodine ekonomiky... Z polospánku ma zavše vytrhol Graham s ďaľšou príhodou a Sarah, ktorá ma kopala do členku pri záchvatoch smiechu.Na rad prišiel videozáznam akiste starší ako ja, ktorý zobrazoval modelové situácie v rôznych podnikoch a správne a nesprávne reakcie čašníkov. To už som doslava spal. Herecké výkony účinkujúcich posunuli ktorúkoľvek herečku v telenovele na oscarový piedestál a pri pohľade na interiéry miesta činu sa mi vynárali obrazy slovenských socialistických podnikov, nesúce domácke ženské mená ako Želka, Dorotka a podobne. Navyše kvalita videonahrávky bola priamo úmerná jej veku, takže nám sledovanie spríjemňovali čierne pruhy prebiehajúce cez obraz. O zvuku sa radšej nevyjadrujem i keď jeho kvalitu nemôžem objektívne posúdiť pri Grahamových prejavoch a kŕčovitému smiechu vedľa sediacej Sarah.Odchádzal som nesmierne šťastný, že som tých päť hodín prežil, v ruke potvrdenie absolvovania kurzu a citim sa ako... superdebil.
