Ahojte priatelia. Ospravedlňujem sa za tú dlhú odmlku po poslednom článku. Aj keď, v podstate... nie, neospravedlňujem sa. Ospravedlňujú ma totiž všetky okolnosti, ktoré smerujú môj život bez toho, aby som k tomu mohol čokoľvek povedať. Aj keď zrovna túto okolnosť som si vybral, respektíve vyprosil ja sám, priamo u toho najvyššieho. A ten nás obdaril toľkým šťastím, až si nie som istý, či vôbec ešte môžem niekedy o niečo žiadať. Ale poďme pekne poporiadku, príbeh sa práve začína.
Kedže nič nie je zadarmo, tú nádhernú správu po čase vystriedali prvé ťažkosti. Nejaký ten týždeň v nemocnici, a zopár ďalších týždňov takmer pripútaní na lôžko, ale aspoň v domácom prostredí. Teda aspoň, ja som chodil do práce, kde mi väčšina dňa ubehla rýchlo, takže moje zhodnotenie nemusí byť úplne objektívne. Čo si však budeme nahovárať, nebolo to med lízať. Psychika niekedy dostávala riadne na frak. Stačilo mi zopár prítomných okamihov počas pozerania TV, keď sa znenazdajky (snáď nie cielene) na obrazovke objavili tak inteligenciu zdrvujúce tituly, ako napr. Nákupné maniačky, či raz dokonca Smotánka. Obávam sa, že ide o nenápadné pozostatky zo psychologických pokusov II. sv. vojny, absolvovanie takýchto relácií si vážne vyžaduje dôkladnú prípravu a tvrdý tréning.
Čo však bolo oveľa dôležitejšie, dostali sme sa do ďalšej fázy, všetci živí a zdraví. Nakoľko si však moja úžasná manželka nedala povedať (v čom som ju samozrejme silno podporoval), vybrala sa ešte korektne ukončiť začatú prácu v zamestnaní. Užívali sme si krásny opatrný čas, no radosť netrvala dlho, postupne prišli ďalšie problémy, a tak si mohli zvyšné mesiace odležať v nemocnici.
Už sme sa tam skoro cítili ako doma, Veroniku už takmer spisovali ako inventár, keď ju po toľkých sľuboch v rozumnej dobe konečne pustili domov. Čo by sme sa však doma nudili, všakže. Ešte v predvečer nášho veľkého dňa som mal zvláštny silný pocit, a prvýkrát som sa prihováral Bublinke v brušku s tým, že ešte je čas, ešte si má pekne poležkať u maminky. Samozrejme, ako už býva zvykom, deti rady robia rodičom naprieky. Keď mi v práci ráno zazvonil telefón, vedel som, že to musím zdvihnúť.
"Jurajko, niečo zo mňa vytieklo, a neviem čo to je."
Cesta do nemocnice, ja na ihlách a čakanie na ďalšie informácie. Po telefonáte so slovami - už by si veru mal prísť, som sa vybral ako veľká podpora, a napriek mojej reputácii, nezmeškal som.
Boli to tie najkrajšie chvíle môjho života. Nie je nič krajšie, ako vidieť zrodenie nového života. A nie je nič silnejšie, ako keď žena po takom výkone a napriek toľkej bolesti - s úsmevom na tvári, s obrovskou pokorou, vďakou a materinskou láskou privinie to krásne šťastie na srdce a odovzdá sa mu na celý život.
A čo to znamenalo pre mňa? Náš malinký zázrak mi doslova obrátil naruby celý môj dovtedajší svet.
Pokoj už nepociťujem, kým neprídem domov a nevidím ako sladučko spinká, obhrýza si pästičku alebo hoc aj úmorne tlačí do plienky. A najväčší pokoj zažívam, keď vedľa seba ležíme všetci traja. Ten pocit nedokážu preraziť ani tie najroztržitejšie myšlienky, vtedy som ochránený pred všetkými démonmi v hlave.
Zodpovednosť nadobudla nový rozmer. Už to nie je o mládeneckých šibalstvách a hľadaní hraníc. Nie som už zodpovedný len za seba, dokonca už ani nie za seba a za manželku. Teraz sa musím zodpovedať celému svetu, pripraviť čo najlepšie podmienky (nie najľahšie) a viesť rast novej osobnosti. Osobnosti, ktorej jadro vštepujeme už dnes.
Spánok. Čas, ktorý naberá na efektívnosti tak, ako ešte nikdy. Nie, v noci to nie som ja, kto vstáva, aby napravil vypadnutý cumlík, prebalil, či nakŕmil. Ja som len náhodný okololežiaci, ktorý sa snaží byť aspoň čiastočne prítomný, a aj ten čas mi tak rozbíja myseľ, že ráno v práci vyzerám ako po nočnej zmene.
Spokojnosť, ktorá už nemá s materiálnym svetom nič spoločné. Spokojnosť, ktorá sa meria spoločne prežitým časom, nádhernými úškrnmi a prekrásne znejúcimi agh, prekonanými úskaliami, ale aj naplnenými plienkami súcimi na výmenu. A najspokojnejší sme, keď môžeme plienku meniť rovno aj s oblečením (kto vyrába tie plienky také nízkokapacitné?).
Trpezlivosť - cnosť, ktorá má najsladšie ovocie. A pri výchove dieťaťa ide o vzájomné dopĺňanie a spoločnú trpezlivosť, lebo keď sa vám v ani nie troch mesiacoch začne tlačiť prvý otvaráčik na pivo (zúbok), vie bývať tých prerušení spánku trošku viac, než by bolo žiadané.
A čo s tou mojou manželkou? Ona sa vlastne tak úplne nestratila. Vyvinula sa, ako keď sa z kukly vyvinie motýľ. Dostala sa na úplne novú úroveň, nabrala nový rozmer - stala sa z nej matka. Ale takým spôsobom, až sa nedokážem udivovať. A teraz, ak dovolíte, venujem zopár riadkov výhradne im.
Veronika, neskonale Ťa obdivujem, si neskutočne silná, tak úžasne všetko zvládaš (nie je to len o malinkej), a popri tých všetkých udalostiach dokážeš byť taká vyrovnaná, plná lásky a obety. Si pre mňa obrovským vzorom a ja ďakujem Bohu, za to, že Vás obe mám.
A nakoniec posledná zmena - láska. Láska, ktorá začala spolupracovať s rozumom. Moja láska, ktorá si je vedomá všetkej tej pocty a nechce sa veciam iba prizerať a spoliehať sa na náhodu. Láska, kvôli ktorej som porušil sľub, a teraz ľúbim rovnako dve ženy. A hoci to tak nie vždy vyzerá, verte mi, že všetky moje činy a aktivity sú s ohľadom a cieľom vytvárať pre Vás krajšie a lepšie zajtrajšky. Lebo Vy ste moja budúcnosť, Vy ste môj zmysel života.
A ty, Veronka, vitaj medzi nami. Si to najkrajšie, čo naša láska vytvorila.
Ľúbime Ťa!
