Ahojte priatelia. Tak o čom teda vlastne hovorím? A vlastne - píšem? Poviem Vám jeden príbeh... Príbeh o starej platni... Ako iste všetci viete... Áno, aj Horkýže sú moji obľúbenci, ale nie o tom som chcel.
Príbeh, ktorý Vám predstavím, sa začal priam spirituálne. Možno trochu náhoda, možno som si časom niektoré pocity trošku prifarbil, avšak verím, že osud toto "stretnutie", navyše v kostole, nenaplánoval úplne nevinne. Prečo stretnutie v úvodzovkách? Pretože ja som si JU prvýkrát všimol, ona na mňa jednoducho zvysoka kašľala... Jasné, možno mi protiargumentovať, že predsa dve krásne dievčatá v rovnakých, akurát jedna vo výrazných nebeskomodrých a druhá v oslnivých ružových šatách (birmovka), sú viac viditeľné, ako mladý suchý fagan v čiernom obleku po bratovi, stojaci v rade ďalších desiatok čiernych oblekov. No aj tak je to len chabá výhovorka.
A aké je pokračovanie tohto stretnutia? Osud to nenechal len na mňa, dostatočne pozná moje (ne)schopnosti, takže sme samozrejme nastúpili na rovnakú školu, pre istotu do rovnakej triedy. Už len s tou ružovošatou s tými nádhernými iskrivými očkami. A keďže nie sme ani jeden úplne sebeckí, nechali sme priestor aj iným, uchádzať sa o náklonnosť a poctu získať náklonnosť týchto dvoch Bohom zoslaných bytostí (áno, ste nimi aj Vy, lenže potrebujem nabrať trošku dramatickosti).
Výsledok? Nikto nebol hoden, a tak sa zhruba po polroku dali budúci pán a pani Gašpárkovci dokopy. Samozrejme, nič nie je také jednoduché, a ako si mnohí úspešní podnikatelia začali budovať firmy už od svojich 16-tich, tak sme si aj my začali budovať náš úspešný rodinný životný príbeh (škoda, že nie aj nejakú tú firmu). Už viac ako deväť rokov a so všetkým, čo k tomu patrí. Od pádov po najväčšie vrcholy (nemravnosti nechajme bokom), od sĺz plných radosti po slzy plné čiastočnej nenávisti, no vždy obsahujúce lásku. Od školských problémov, cez detské šantenie až po monotónne nudný dospelácky život. Preskákali sme si toho už dosť, aj keď si ešte ani nevieme predstaviť, čo všetko nás ešte čaká.
Potrebovali sme urobiť ďalší krok - a tak, s pomocou tých najoddanejších a najláskavejších ľudí v našom živote, sme usporiadali oslavu, na ktorú v živote nezabudnem, a dúfam, že ani oni nezabudnú. Oslavu spečatenia našich dvoch osudov do jedného pred Bohom. A ako dôkaz, že prvotné stretnutie nebolo také nevinné - svedkami pri tomto z(á)väzku nám boli tí najpovolanejší - tí, ktorí boli svedkami našej lásky od samého začiatku, a som si istý, že budú až do samotného konca. Ten, na ktorého sa v toľkých veciach tak podobám, no ktorého by ste v tmavom obleku určite neprehliadli. S tou v nebeskomodrých šatách. Áno, presne tá druhá z birmovky. Náhoda? :)
Uplynuli presne dva roky (ak čítate v iný dátum, musíte si prihodiť dni) od tohto nádherného dňa. Dva roky sú nič, však? No za tieto dva roky som zažil toľko bolesti, smútku a beznádeje, ako som nezažil v celom živote. No za tieto dva roky som taktiež zažil toľko krásy, života a lásky, toľko radosti a podpory, až som pochopil, že zmysel to má VŽDY. A pochopil som aj to, že môj zmysel si TY.
A hoci niekedy je ten život neskutočne paradoxný, plný zvratov a nespravodlivosti, som si istý, že spoločne, raz lepšie a raz horšie, no zvládneme všetko. Viem, že sa o Teba môžem oprieť, a aj keď sa zo mňa smeješ, som za ten smiech neskutočne rád. A čím viac sa na mňa hneváš, keď sa Ti dostatočne nevenujem, tým viac si uvedomujem, ako veľmi ma ľúbiš, a ako veľmi ľúbim ja Teba. No ty aj tak vieš, že všetok čas nestrávený s Tebou, obetujem pre našu lepšiu budúcnosť.
Áno, vážení občania. Sme pri tom. Som obyčajný suchár. Zaľúbil sa chlapec, tak už sa to stalo. Zaľúbil som sa do jednej jedinej ženy, a hodlám pri nej zostať do konca svojho života. Nehodlám sa pri prvom vážnejšom neúspechu, pri kríze či nezáujme utiekať k niekomu inému. Nehodlám sa pri vidine falošnej krásy, pritakávaní, či sladkých rečiach zahodiť ten pevne vybudovaný domov. Možno to už v dnešnom svete tak nefunguje. Nie je to tá ľahšia cesta. Som suchár, a vraj sa zo mňa vysušuje aj vzduch v kancelárii (teraz pre zmenu výrok kolegyne).
Áno, asi som staromódny, ale verím, že ľuďom sa ešte dá veriť. Verím, že ľudia v mojom okolí sú ochotní ma vždy podporiť (aj napriek častému podkopávaniu :D). Verím, že Vy všetci, ktorí ste boli našimi svedkami, tvoríte pevné želiezka v našom vzťahu. Tvoríte náš život, formujete nás. Za to všetko Vám patrí veľké ďakujem.
No čo je najdôležitejšie, verím Tebe. Vo všetkom, všade, vždy.
Ďakujem Ti za najsilnejšie dva roky, a teším sa na všetky ďalšie. Chcelo by to zas vymyslieť niečo nové, ďalší krok. Čo ty na to? ♥
PS: Láska? To nie sú len silné objatia a prázdne slová. Je to odpustenie za nečakaný úder lakťom v posteli, podpora pri najtrápnejších chvíľach, niekedy aj strápnenie pri dôležitých chvíľach a smiech na neskonalých tupostiach. Je to neúnavný boj, ktorý sa vždy oplatí.
