Po dlhšom čase som nazbieral odvahu a otvoril denník Postoj z 3.2. Zaujal ma článok, ktorý sa tvári ako recenzia knihy B. Balogovej „Kornélie.“ Príliš neskoro som si všimol perex článku. Redaktorka E. Čobejová v ňom možno prezradila viac, než sama chcela - o svojich vlastných pochybnostiach a vnútorných protirečeniach: „Len či to tak je!“ Nemal som to čítať? Ale ja mám rád knihy. (A nemám rád konzervy.)
Možno je jeden článok iba trápnou epizódou, ktorá by ani nestála za reč. Ale sledovanie množstva ďalších spiatočníckych aktivít na našej aktuálnej politickej scéne, vyvierajúcich z temných hlbín odmietania pokroku ma prinútilo reagovať.
***
Akú má p. Čobejová kvalifikáciu v odbore literárnej kritiky sa mi nepodarilo zistiť. Môj laický názor na jej literárno-vedecké pojednanie je stručne popísaný v nasledujúcom odseku. Dôvod, prečo sa rozhodla pre tento počin, sa ukázal až v jeho závere.
Prevažná časť textu E. Čobejovej vyznieva ako povrchné a subjektívne hľadanie slabín hodnotenej knižky („lyrické rozprávanie utopené v príbehoch,“ „čitateľ sa môže stratiť,“ „topila som sa,“ „musela som sa nútiť“), či dokonca trúfalé odporúčania pre autorku, čoho sa mala vyvarovať („tá časť knihy sa mi zdá najslabšia... niektoré príbehy treba aj pustiť“). Spochybňovanie motivácie a cieľov je viac ako nevhodné („autorkine ambície boli iné“) – čo oprávňuje redaktorku jednofarebného denníka hĺbať nad ambíciami inej autorky? (Doplňujúca otázka: koľko kníh už vydala p. Čobejová?). Špekulácie nad tým, čo autorke dal či nedal život medzi niekoľkými generáciami žien („odhadujem, že jej dal viac ako všetky prestížne školy či vysnené povolania...“) nemá nič spoločné s literárnou kritikou a považujem ho za arogantný osobný útok, hanebné pošliapanie novinárskej etiky. Pre úplnosť, v texte sa objavilo i niekoľko pozitívnych vyjadrení. Strácajú sa však v jedovatom opare nepriateľského pachu.
Pointa prichádza až v závere: autorka knihy si dovolila dať rozhovor a v ňom komentovať svoje dielo. Vysvetľovať obsah a posolstvo knihy. Svojej vlastnej knihy... Aká trúfalosť! Pani redaktorku to totiž „nemilo zaskočilo“ a (protirečiac sama sebe - „nechcem komentovať novinový rozhovor“) komentuje ho s vysokou dávkou sebazničujúcej kreativity:
P. Čobejovú „až zamrazilo,“ keď si p. Balogová dovolila použiť vyjadrenia, ktorými pripustila aj existenciu inej ako „tradičnej rodiny,“ ba dokonca pokus o „rozkopanie stereotypov.“ A paranoja sa stupňuje: po objavnom skonštatovaní, že román je „príjemne starosvetský,“ pani redaktorka so zarážajúcou úprimnosťou priznáva, že „nejako nerozumie.“ Možno nerozumie, ako môže starosvetský román búrať stereotypy? Nebude to náhodou tým, že tú starosvetskosť v ňom urputne hľadala iba ona sama, v úplnom protiklade so samotnou autorkou?
Najdesivejšie vyjadrenie však ešte len príde: rúcanie stereotypov redaktorka s príznačnou horlivosťou neváhala označiť ako „ideologizáciu.“ Tak teraz zamrazilo mňa... Akú ideológiu máte presne na mysli, p. Čobejová? Nenechať sa „limitovať predsudkami“ je ideológia? Nemýlite si rúcanie a rúhanie?? Aký pohľad na svet, koľko „kresťanskej lásky“ treba mať v srdci, aby ste TOTO označili ako ideológiu???
Záverečné tvrdenie, že „v knihe nejde ani o predsudky, ani o stereotypy“ nie je ničím iným, ako drzým popieraním názoru inej autorky na vlastné dielo. Predovšetkým je ale spupným odmietaním všetkého, čo v sebe nesie i ten najmenší náznak pokroku. Lebo odpútať sa od starých, prekonaných stereotypov a predsudkov nie je nič iné, len nevyhnutný predpoklad vývoja. Akéhokoľvek vývoja. Skoro sa bojím použiť slovo „progres“. Iný vývoj smerom dopredu totiž neexistuje. Všetko ostatné je spiatočníctvo. Regres. Úpadok. Stagnácia.
Konzerváreň...
Naivne som dúfal, že pokrok sa nedá zastaviť a že aj v Postoji menia svoje postoje. Namiesto toho vidím obludnú schopnosť umelo vygenerovať neexistujúci svetonázorový konflikt. Schopnosť vyčarovať imaginárneho protivníka a potom fňukať, ako musia statoční bojovníci za „tradičné hodnoty“ čeliť nepriateľským ideológiám.
***
Po dlhšom čase som nazbieral odvahu a otvoril denník Postoj. Už to zasa dlho neurobím. Nie, nestratil som odvahu. Ani keď ma ovanul odpudivý zápach skrachovanej konzervárne. Stratil som ale posledné zvyšky viery - vo vašu vieru.
PS: patrí sa poďakovať redakcii Postoja za skvelú reklamu na knihu B. Balogovej. Práve som si ju objednal.
