Presnejšie. Bývam na piatom poschodí z ôsmich, a náš výťah, ktorý sa úplne zbláznil po toľkých preťaženiach v rámci prerábania "polovičky", si po privolaní vyberie poschodie po svojom. Nie raz sa mi stalo, že som zamykala byt a búdka sa už blížila hore kopcom, v momente, keď som úpenlivo držala kľuku, prosiac o zastavenie, NEZASTAVIL! V začiatkoch si predĺžil cestu len na šieste poschodie, tak som vždy vybehla hore, ale neskôr si to už dával rovno na najvyššie. A vtedy do vás už udrie sto bleskov.
Jedného krásneho slnečného dňa, cez akademický týždeň pred maturitným, nastal v poradí 2. deň trojdňového Kurzu ochrany zdravia a života (KOZAŽ, po starom KOČAP) pre nás, tretí ročník. Ako vždy som sa ponáhľala na autobus, tak som si privolala výťah predtým ako som zamkla. Keď som sa už nevedela dočkať a na 99% som vedela, že nezastaví, v kútiku duše som verila, že dnes mi neurobí napriek. Ale on si vybral nesprávnu možnosť a tak som ho potrestala (nechtiac).
Keď bol na úrovni môjho poschodia, tak som v domnení, že ho zastavím, prudko trhla dverami. Síce som ho zastavila, ale asi o pol metra vyššie tak, že som sa cez medzeru pod ním mohla pozrieť do šachty. Je jasné, že som to neurobila. A tak som chcela zavrieť dvere a privolať si ho nižšie. Ibaže som nepostrehla, že dvere medzitým cvakli späť a ja som ich nemohla zavrieť. Tak som sa na to vykašľala a nechala to tak. Počas dňa som na tú skazu aj zabudla, čo bolo dobré, lebo keď som sa vrátila domov, výťah bol opravený. Ale iba do tej miery ako bol pokazený predtým, čiže chodí, ale tak ako sa mu zapáči.
PS: Milý Výťah, aby som ti už ďalej nerobila takú radosť, obmedzím čerpanie tvojich služieb na minimum a uvidíme kto sa smeje naposledy.
