Obrovske vzdialenosti v Brazilii mi ako miestnej dobrovolnicke s obmedzenym „budgetom" trochu komplikuju cestovanie. Vsetko je vsak mozne, ked sa chce :) Kamaratka Rosa mi slubila, ze sa opyta brata, ci by mi nevedel pomoct s tym ako sa dostat do Bahie. A on, ze nie je problem. Geraldo je kamionista, specializuje sa na dlhe trate a vdaka svojmu povolaniu precestoval uz 22 z 26 statov Brazilie.
Vyrazili sme v piatok v noci. Geraldov ciel cesty bol zavod Ford blizko Salvadoru, hlavneho mesta Bahie. Na moju otazku, kedy ma predpokladany prichod odpovedal, ze v nedelu o 23tej. Dufala som, ze mysli sobotu (to by aj tak vychadzalo, autobusom tato trasa trva 24 hodin). Ja som vzdy mala predstavu (neviem odkial - kamionom som sa viezla predtym len raz v zivote, cast cesty do Medzilaboriec), ze kamionisti sa stale ponahlaju, nemaju cas a tak... Ale Geraldo nie, sli sme pomalicky, naklad tazky, hrbolate brazilske cesty...
Nuz, cesta to bola nepochybne zaujimava. Prechadzali sme uzemim s krasnou prirodou, niekolkymi mestami, dedinkami, ale aj naozaj velmi chudobnymi oblastami (sever statu Minas Gerais). Minali sme male chabe pestrofarebne domceky, ci len take kvazi pristresky, bose deti nam nukali kokosove orechy, na ohniskach popri ceste opekanu kukuricu, niekde aj piratske DVD. Najviac ich vzdy postavalo pri takych tych spomalovacich hrbolcoch na ceste. Je ich tu dost, pozdlz cesty su pravidelne budovy, v ktorych sidli cestna policia a vdaka tymto spomalovacom im popred okna prejde kazde vozidlo takmer krokom. Este k tym kokosovym orechom - vzdy sa treba mat potom na pozore, ked vodici pocas jazdy vyhadzuju oknom prazdne orechy. Pocas cestovania som sa dozvedela rozne zaujimavosti zo zivota kamionistu. Geraldo mi napriklad vysvetlil, ako je kamion sledovany satelitom a ako dokonca moze byt zablokovany (tu som ale vsetky detaily neporozumela, predsa len moja portugalcina, no..) Mali sme aj jedno podozrenie na defekt, ktore sa nastastie nepotvrdilo. Stihla som okrem toho precitat 1 knihu.
Do Salvadoru som nakoniec dorazila celkom v pohode - v nedelu vecer, vydychla som si, prestavila hodinky (- 1 hodina vzhladom na stat Minas Gerais) a hybaj do historickeho centra Pelourinho, kde som mala vyhliadnuty hostel. Prvy Bahiano, s ktorym som sa rozpravala bol vodic mestskej. V autobuse som bola prva, on mal este 10 mninut do odchodu, a tak mi stihol dat par tipov na zaujimave miesta v Salvadore a radu, aby som urcite ostala az na karneval, pretoze ten je v Bahii lepsi ako v Rio de Janeiro (toto tvrdia vsetci Brazilcania), a este ma upozornil na dengue (zltu horucku), ktora prave v Brazilii vycina. Hostel bol situovany dokonale, presne v centre diania. Byvala som na 2. poschodi zlteho domu z kolonialnych cias, v strede Pelourinha. Rano pocas ranajok som cez okno pozorovala co sa robi na namesti a usmievala sa na bohatych turistov podomnou. Stretla som tu zaujimavych ludi, cestovatelov z celeho sireho sveta - Francuza, Argentincanov, Ira, 3 blaznive Spanielky, Cinanku, ci Brazilcana z hlavneho mesta Brasilia. Ten niekolko rokov cestoval Europou, spominali sme na Varsavu, rozpraval mi ako vyborne sa citil v Berline, ci ako ho chceli okabatit v Prahe. Na tom namesticku pod nami sa stale nieco dialo, ci uz tanecnici capoeiry predvadzali svoje umenie, alebo to bol divoky tanec cernosiek, ci rozne skupiny bubenikov. Tancuju a hraju krasne a hlavne s radostou, touto atmosferou opojeni turisti sa tiez odviazu a hopkaju, ale v porovnani s tym, co dokazuju Brazilcania s africkou krvou to vyznieva, no povedzme...nemotorne?
Pred domom Jorgea Amada si tmava Bahianka v tradicnych bielych satach rozlozila hrnce a predavala miestne speciality. Tie su rovnako, ako vsetko v Bahii - tance, hudba, nabozenstvo, oblecenie - silne ovplyvnene africkou kulturou, ktoru sem priniesli otroci v 16. storoci.
Este k J. Amadovi - ako som sa dozvedela, mal 2 deti. Syn João sa narodil v Rio de Janeiro a dcera Paloma v Prahe.
Historicka cast Salvadoru je naozaj nadherna, ako najzachovalejsia pamiatka kolonialnej architektury v juznej Amerike je zapisana do zoznamu UNESCO.
Na kazdej pohladnici Salvadoru najdete celkom urcite Elevador Lacerda, take nieco sa len tak nevidi, je to vytah spajajuci tzv. horne a dolne mesto (Cidade Alta, Cidade Baixa). Ako povedal jeden starsi pan pocas jazdy vytahom dole v klimatizovanej kabine pre asi 15 osob: „Elevador je to najlepsie co Bahia ma - stoji len 5 cenatavos (naozaj len 0,05 real !) a vie krasne osviezit!" Nuz, ta klimatizacia je taka kratucka vzpruha v 40 stupnovej horucave. Najlepsie je preto ist sa hodit do mora a oddychnut si na jednej z plazi, pripadne sa odviezt lodou na nedaleke ostrovy.
Spomeniem ale aj niektore sede stranky Salvadoru. Mimo najpopularnejsich turistickych uliciek su taktiez krasne stavby, lenze takmer na zrutenie.
Dalsia vec je, ze vam ako turistom chcu miestni neustale nieco predat, nemozete sa slobodne obzerat po okoli, pretoze nahodou vam padne zrak na nejakeho poulicneho predavaca a uz vas ma. Ale da sa tomu rozumiet, je to sposob tychto chudobnych ludi ako prezit. Treba tiez ocenit ich snahu zaujat. Napriklad taki predavaci vody - su vsade, no jeden spieva, dalsi tancuje, iny ma zase pestrofarebnu chladnicku, az sa musite smiat. Alebo predavaci kavy - pouzivaju take mini voziky s termoskami.
A vsetci sa usmievaju, bez toho sa to predsa neda, ste v Bahii :)
Este 2 mimo kategorie:)
