A tak sa dostávame do začarovaného kruhu. Štát tvrdí, že nerastné bohatstvo je jeho vlastníctvom podľa ústavy a tak rozhodne, že kto, kedy, kde a čo bude ťažiť. Ale ten istý štát zákonom vytvoril samosprávy, ktoré si na svojom území majú veci spravovať bez zásahu iných. Obce vykonávajú správu samé a preto sú samosprávami. Logické, ale pre niekoho nepochopiteľné. Ale môže niekto poznať miestne pomery lepšie ako miestni ľudia a ich volení zástupcovia ? Z Bratislavy tá problematika až tak zle nevyzerá, ale v Kremnici či Jahodnej to môže byť katastrofa s následkami, o akých sa nám možno ani nesníva. Keď sa to štátu hodí, tak si má samospráva veci riešiť sama, hlavne v otázke financovania a mnohých iných záležitostí, ktorých sa štát s radosťou zbavil, lebo boli nerentabilné a pre neho finančne zaťažujúce. Keď sa však už majú kotúľať doláriky z ťažby, to už predsa chce rozhodovať štát bez ohľadu na názor nejakej dediny, kde líšky dávajú dobrú noc. A tak treba v mene ministerstva podpísať memorandum vraj o porozumení s ťažobnou spoločnosťou, treba cez novelu geologického zákona zjednodušiť najprv proces prieskumu a neskôr aj ťažby a treba dať zelené magnátom nerastného bohatstva, nech ďalej plienia ďalšie územia, nech zanechávajú mesačné krajiny a nech si pchajú vrecká na náš úkor, lebo to prinesie nové pracovné miesta, zisk do štátnej pokladnice a vraj aj rozvoj územia.
Osobne som mal možnosť byť pri procese novely banského zákona a aspoň odrobinkou prispieť k tomu, aby sa rozšíril okruh samospráv, ktoré sa musia vyjadriť napr. k povrchovej ťažbe zlata. A môžem vám zodpovedne napísať, že tlak ťažobných spoločností bol neukrutný. Bolo to hektické obdobie a dnes som rád, že duch kremnických permoníkov nakoniec osvietil dostatočný počet poslancov a okolitá samospráva nakoniec výsadu vyjadriť sa získala. Vtedy sme si mysleli, že sme vyhrali, že vyhral ľudský postoj k veci samotnej a že sme mašinériu ťažiarov zastavili. Mýlili sme sa. Oni sa nikdy nezastavia, iba si počkajú na servilných politikov a budú chcieť dosiahnuť svoje. Obávam sa, že v súčasnosti sa práve dočkali a zase im štát zobká z ruky a oni pridávajú zrnká každým dňom viac. Zrejme opäť nastal čas, aby sme teda štátu odkázali, že lokálne veci sú naša záležitosť, že my tu žijeme a chceme, aby tu po nás žili aj naše nasledujúce generácie. K šťastiu nepotrebujeme ani zlato a ani urán. Stačí nám k nemu tento malý kúsok zeme, kde sme sa narodili, kde po životnej púti aj spočinieme a kde si môžeme povedať, že toto je náš domov. Nič viac nechceme.
