Otvorený list Slovenskému atletickému zväzu
alebo
Rozprávka o tom, ako nádej jednej Olympijskej nádeje živá ostala
Kde bolo, tam bolo, v jednej krásnej krajine žila jedna malá, tradičná rodina. Otec, mať, dcéra a syn. Tento príbeh je o synovi. Dobré víly, pri narodení, obdarili ho darom športového talentu a zdravej ctižiadostivosti. S veľkým zanietením venoval sa atletike, jeho veľkým snom bolo reprezentovať seba, svoju tradičnú rodinu a svoju krásnu krajinu na Olympijských hrách. Keďže otec a mať ho od mladého veku učili, že talent nestačí a na úspechu treba tvrdo pracovať, každý deň tvrdo trénoval, o dianie sa zaujímal, medaily domov nosil, a to veru z rôznych kovov vzácnych.
Jedného dňa objavil sa na súpiske mladých ľudí, ktorých aj oficiálne v onej krásnej krajine považovali za „Olympijské nádeje“. Syn zaradoval sa príležitosti tejto a ihneď počal na cestu sa hotovať. Mať pomohla mu s balením, otec šťastia zaželal, dcéra poživeň na cestu pripravila. I nastal čas odchodu a syn s nádejou vybral sa reprezentovať seba, svoju tradičnú rodinu a svoju krásnu krajinu na preteky Olympic hopes (v jazyku cudzokrajnom znamená toto Olympijské nádeje) do susednej krajiny, do Poľska.
Vec, čo povedaná ešte dosiaľ nebola je tá, že o žrdi predlhej tento mladý muž skoky robil. Žrde tieto ako poklad zlatý so sebou vždy nosil, ako oko v hlave strážil ich, vždy trénera svojho na slovo poslúchajúc: „Stráž tie žrde, lebo nebudeš mať na čom skákať, nešťastie je hneď!“ toto sa mu v mysli vždy pri nesprávnom pohybe obalu pokladu tohto vyjavilo.
Kamaráta a vlastnú mať na pomoc si zavolal, aby tieto žrde do mesta Trnavy previezol, že už ďalej, na cestu do susednej krajiny dobrí ľudia z cechu atletického mu pomôžu, žrde spolu naložia a veľkým – preveľkým motorovým vozidlom ich na miesto dopravia, lebo cech tento dobre vedel, že on takýto poklad z mesta rodného prinesie a potrebovať žrde tieto v susednej krajine bude. Aké však bolo prekvapenie jeho, keď vodca vozidla tohto slovami nedobrými ho privítal: „Tak na toto zabudni!“ ....“Toto neveziem, nezmestia sa!“...I pojal syn podozrenie, že nešťastie sa stane, spravodlivosti sa márne dovolávajúc, že on o žrdi bez žrdi skoky robiť nevie, že tieto žrde predlhé k svojmu konaniu prevelice potrebuje. Päste tajne zatínal a mať ho k pokoju márne privádzala. Už-už to vyzeralo, že cesta jeho zmarená je. I skrsla v ňom spásonosná myšlienka, trénerovi svojmu volal, o pomoc ho žiadal. Jednému z cechmajstrov atletických na um prišlo, že by bolo možné väčším vozidlom mu tieto žrde predlhé na druhý deň do susednej krajiny doviesť a spravodlivosti tak zadosť učiniť. Veď čo na tom, že žrde tieto predlhé on potreboval za bieleho dňa a dopravili by mu ich až večer, podstatné je, že ich bude mať. Nepáčila sa mu však myšlienka táto, počal teda sám riešenie iné, rozumu hodnejšie, hľadať. Dovolal sa on nakoniec spravodlivosti vo svete a počul tieto slová vyrieknuť: „Zoberieme dve, to ti musí stačiť.“... „Tak neskočíš 5,20 ale iba 4,80 hahaha“. Hoc´ s nevôľou, vybral teda iba dve žrde predlhé, vzhliadol na cechmajstra atletického so slovami: „Keď bude protivietor, budú mi mäkké, potrebujem aj tvrdšie“. I s prekvapením vypočul si odpoveď: „Keď ti bude svietiť slnko, požičiam ti okuliare.“ S týmito slovami si cechmajster atletický na svoje slnečné okuliare siahol a srdečne usmial sa. Nuž, na toto syn odpoveď nemal, pochopil, že slová Olympijské nádeje neznamenajú nič iné len to, že vo chvíli ako je táto má iba šťastie, že aspoň tá nádej o žrdi skočiť mu zostala.
V Nitre, 29. Mája 2015, Viera Ralíková, mať
