Mnohí vo svojich príhovoroch, hlavne na Deň učiteľov, hovoria o kráse tohto povolania. Avšak občas to berieme ako prázdne slová, ktoré sa nás nedotýkajú.
V príhovoroch často počujeme, ako prváčikovia vítajú učiteľa so svojimi zvedavými očkami, ktoré nevedia, čo ich čaká, sú plné očakávania. Prečo sa táto radosť z očí našich detí vytráca?
Či nie je pekné, keď aj siedmak alebo deviatak sa teší do školy, ktorého okrem povinností, by mala čakať aj radosť z niečoho nového, čo sa naučí, čo sa dozvie, radosť zo stretnutia so spolužiakmi ale aj učiteľmi. Každý deň by sme mali žiakom múdrosť, lásku, porozumenie a toleranciu. Ak si učiteľ neuvedomí ušľachtilosť svojho povolania, kým v deťoch nezapáli iskru po poznaní sveta, umenia, dejín, či samého seba, nevzbudí v nich vôľu zdokonaľovať seba, jeho práca mu nebude poslaním.
Keď maliar chce namaľovať krásny a drahý obraz pracuje s ním, ba priam hrá sa s farbami, kým so svojím dielom nie je spokojný. Aj my učitelia sme takýmito umelcami, ktorí maľujú duše detí. Však vychovať človeka, je to najkrajšie a najvznešenejšie povolanie.
Nie sú krajšie slová, ktoré venuje dieťa svojej mame, či žiak učiteľovi, ako slová vďaky za výchovu.
Ak sa učiteľovi podarí nájsť zmysel slov nádherného citátu: „Umenie žiť – spoznávať slzy nielen na svojich očiach, pocítiť úsmev nielen na svojich perách, pozerať a vidieť, počúvať a počuť – to je veľmi dôležité poznanie pre prácu pedagóga“, tak určite bude prežívať radosť a nadšenie zo svojej práce, ale túto radosť mu budú opätovať aj jeho žiaci.
