Už nevnímam, žijem ešte? Ponorený v hĺbke svojej duši, ponorený vmyšlienkach. Divný pocit ničnerobenia. Vyslobodil som sa zo železnýchokovov, už nemám na sebe ťarchu. Vznášam sa. Vidím nádheru. Miliónybubliniek. Všetko nádherne modré.
Mám pocit, že tu chcem zostať naveky, no príde jeden jediný okamih a ja sa vynorím. Už nič nieje také...... teraz ma všetko ruší. Neutíchajúci ruch znie vôkol mňa. Neuvažujem dlhšie. Znovu mám pocit, že tam chcem zostať naveky. Chcem znovu premýšľať, chcem byť sám. Nerušte ma.
"Poď von, už si tam dlho." - "Ešte zostanem." - "Ale už si tam viac ako dve hodiny" - "No a? Ja tu chcem zostať naveky."
Znovu premýšľam, vyčerpávam myšlienky. Nič mi nenapadá. Som prázdny. Sám. Keď zostanem, nebudem mať nabudúce o čom premýšľať.
"Počkaj, už idem, ale zajtra sem prídeme znovu!"
