Častokrát tvrdíme, že ktosi má kľúče od nášho srdca. Bolo ťažké získať ich (?) Ako dlho trvá človeku, kým začne priateľovi dôverovať natoľko, že mu dá kľúč od bytu? Srdcu však rozkázať ťažko. Občas stačí, že zaklopeš a ja ti otvorím. A láska začína. Najprv len vojdeš a poobzeráš sa. Cítiš sa nesvoj, hanbíš sa urobiť si pohodlie, dotknúť sa vecí. Po čase si však uvedomíš, že toto prostredie je ti blízke, akoby si bol doma. Aj posteľ máš ustlatú a každé ráno nachystané raňajky. Prejde zopár okamihov a ty si uvedomíš, že najmúdrejšie bude, ak si sem prinesieš všetku batožinu, pretože tento pobyt nie je len víkendovka, na ktorú stačí zubná kefka a pyžamo.
Stáva sa, že vo chvíli, keď sedíš s nohami vyloženými na stole, čítaš obľúbenú knihu a popíjaš nápoj, ktorý ti v srdci najviac zachutil, vypne elektrina. Vedz, že mňa vtedy pichlo pri srdci. Vždy, keď mi ublížiš, ťa na chvíľu nechcem mať v srdci, no láska, ktorá je silnejšia ako hnev sa zmôže jedine na to ,aby vypla poistky. Myslí si, že zo strachu z tmy utečieš. Tajne však dúfa, že zostaneš. Povedala by som, že to vie, ale jej hrdosť jej nedovolí zostať bez akéhokoľvek upozornenia. Viackrát už prosím nie, nabudúce to nemusí byť len elektrina. Prejde okamih a ty nájdeš sviečku. Plamienok sa časom mení na silnú žiaru obnovenej dôvery a nakoniec sa rozhodnem, že predsa len tie poistky zapnem. A všetko sa vracia do normálu. Tak krásneho normálu. Nastanú chvíle, kedy by si zo srdca najradšej odišiel. Výhražne si zbalíš kufor, no ja ťa nemienim pustiť. Pozamykám všetky dvere, zaistím okenice. Nechoď. Spravím ti na raňajky tvojej obľúbené toasty. Zostaň. Vzdoruješ. Potom však vidím, že sa usmeješ a otváraš kufor. Láska je láska. No nie každá trvá večne.
Raz ráno sa zobudíš a všetko navôkol sa ti zdá cudzie. Cítiš sa ako v hoteli, ktorý si si vybral, lebo si potreboval niekde prespať. Teraz sa trochu čuduješ, prečo práve v tomto. Vstávaš a v kúpeľni je chladno. Okno je otvorené. Vieš, že to ja som ho nezavrela. Ale tiež vieš, že to tak má byť. Kráčaš do izby a tam ťa čaká kufor, s ktorým si tak rád šaškovať. Teraz k tomu nedôjde. Toto je definitívne. A ja ti nebránim. Naposledy si pozrieš svoj niekdajší príbytok a so zvláštnou nostalgiou sa poberáš preč. Dvere sú otvorené. Všetko je ako má byť. Prenechávaš toto miesto niekomu inému? Možno. A možno si bol posledný. To sa uvidí. Je však krásne lúčiť sa s tebou s vedomím, že som ti vďačná za to, v akom stave si moje srdce nechal. Som spokojná s posledným užívateľom. A to je pre majiteľku snáď najkrajší pocit. Vlastne druhý najkrajší. Nič nie je nad to, keď mi povieš, aby som naveky zvonku zamkla a ja si so sebou vezmem i tvoje kufre. Tie už nikdy nebudú potrebné.
