Pravek, staršia doba kamenná

Útek z objatia smrti .Tlupa ktorá ich prepadla bola väčšiaako tá ich bolo ich viac a hlavne mali veľa silných bojovníkov. Prišli od Slnka a zaujali ich tábor pod visiacou skalou na sútoku medzi dvoma riekami. Prepadli ich na spánku a všetkých zajali. Mŕtvych v rámci oslavy víťazstva zjedli, na hostine po boji , ostatných očakával zrejme podobný osud neskôr. Hrôza zavládla medzi porazenými a bola o to väčšia, že v zrážke zahynuli najlepší bojovníci ale aj silné ženy. Padol Starý, uznávaný vodca tlupy, jeho syn Lovec , padol aj Stopár ale aj malý ale obrat-ný Vlk pri boji zabili Usmievavú, Mať i Starenku. Takisto útočníci povraždili všetky deti, lebo cudzie dieťa bolo v tej dobe považované za zbytočné problém. Ostatí členovia tlupy sa spútaní a strážení , bezmocne váľali pod previsom skaly ktorá ešte včera bola ich domovom a zanedlho mala byť ich hro-bom. Strašný pohľad ostal v očiach všetkých žijúcich . Pohľad na hostinu z ešte krvavých tiel ich priate-ľov bol hrozný. Bolo treba sa odtiaľ dostať, alebo zomrieť. Naraz mladý Sova ticho oznámil vedľa neho ležiacemu Plaziacemu ,jednému z troch žijúcich dospelých lovcov , : „ podarilo sa mi povoliť putá “ . Plaziaci akoby nič šepol. :“Buď ticho a čakaj na vhodnú chvíľu, keď sa bude nás dať rozviazať. Teraz pozoruj kedy nepriatelia zaspia a potom nás potichu porozväzuješ. Teraz všetko závisí od Teba, preto to nezbabri. Ja Ti dám signál, keď začneš, zatiaľ rozviaž a uvoľni seba.No nesmie ťa nikto z nepriateľov vidieť.“ Čím ďalej , tým menej členov víťaznej tlupy zostávalo hore a pomaly sa odoberali všetci spať. Aj oheň pomaly doháral a strážnemu čím ďalej viac klesala hlava pod tlakom únavy a obžerstva z kanibalskej hostiny ktorej výsledky sa po krátkej chvíli prejavili mohutným chrápaním v celom tábore. Keď všetci pospali, nastala chvíľa na ktorú túžobne čakali. Až teraz Sova zistil, že všetci sú hore, včítane pár odrastených detí. Keďže Sova bol si uvoľnil putá už skôr, teraz sa pobral plazením ak susedom a zaradom ich oslobodil. Keď oslobodil posledného, pomaly za Plaziacim sa všetci vytratili z tábora. Po preplazení sa vzdia-lenosťou niekoľkých krokov sa zodvihli a ako mihnutím prútika sa vytratili smerom k potôčku ktorý žblnkotal poblíž ich tábora. Všetci utekali nehlučne za Plaziacim a ten utekal čo mu sily dali dole po prúde potoka až k najbližšej rieke a potom proti prúdu hore. Nebežali ako o život. Oni skutočne utekali o život. Ich budúcnosť spočívala v ich rýchlosti. Všetci bežali čo im nohy stačili . Postupom sa sformovali do tvaru hada, kde hlavou bol Plaziaci, šijou Sova a sprievod uzatvárali poslední dvaja bojovníci ktorí prežili útok susednej tlupy Čierny a Plešivý. Zatiaľ to bolo dobré , boli v známom kraji a po krátkej chvíli vybehli na im známe prechody zveri. Vedeli že ak ich dosiaľ nestihli prenasledovať, tak sa ich šanca ujsť výrazne zvýšila. Vedeli, že za tmy ktorá vládla kraju ich nenájdu. Bolo im jasné, že potrebujú získať náskok pred nástupom dňa, kedy ich budú môcť stopovať, lebo potom čo vyšli z koryta rieky, kde sa ťažko utekalo boli stopy tlupy ktorá čítala toľko duší ako prstov na rukách a nohách bude viditeľné ako na dlani. Pomaly sa dostávali na okraj svojho loviska . Čim ďalej prechádzali miestami ktoré poznávali už len hmlisto. S východom slnka sa dostali do neznámeho kraja. Teraz už bežali po brehu rieky ktorá bola stále menšia ale museli pozorovať či ná-hodou nezbadajú ľudské stopy, ktoré v tej dobe boli stopami nepriateľa. Plaziaci sa vysunul do predu, privolal si Plešivého ktorý bol v stopovaní najskúsenejší a okrem pozorovania cesty sledovali či neuvidia stopy ľudí či nebezpečných zvierat. Čierny dostal príkaz aby trošku zaostal a pozoroval, či ich neprenasledujú. No postupom času si uvedomili že nie žeby ich as-poň zatiaľ nestihli dobehnúť ale ich asi nikto neprenasleduje, aspoň nijaké znaky o tom nesvedčili. Keďže bežali v neznámom kraji museli bežať pomalšie, ale od nešťastnéj skaly museli bežať pomalšie aj prenasledovatelia ktorí nepoznali tento kraj vôbec a to zvyšovalo šance utečencov. Boli síce unavení ale tiež boli živí. Boli krvácajúci a hladní ale boli slobodní. Boli na úteku ale v ústrety slobode. Okolo nich bolo mnohé tajomno ale oni mali nádej na budúcnosť. Nevedeli čo ich očakáva ale bežali vpred. Naveľa uverili, že ich neprenasledujú. Zvoľnili tempo ale stále sa predierali v pred. Nemohli si od-dýchnuť, ale nemuseli uháňať naplno ako dosiaľ. Navyše sa zvečerievalo a blížiaca sa noc pomaly rozprestierala nad nimi svoje ochranné čierne krídla. Pokiaľ ich kroky viedli po brehoch potokov sa stíhali do chuti napiť, ale čoraz nástojčivejšie sa ohlasoval hlad, lebo v podstate už druhý deň a noc nejedli a tých zopár lesných plodov ktoré si za behu uchmatli nikomu nestačilo. Hlavne deti boli veľmi hladné. Vtedy sa Plaziaci ktorý sa stal akosi automaticky vodcom zastavil a povedal, aby sa každý podľa možností postaral o prázdny žalúdok, oddýchol si a potom budú pokračovať v úniku. Tlupa sa rozliezla a každý sa snažil niečo si nájsť. Našťastie bolo obdobie Zrejúcich malín a tak sa najedli , potom sa napili vody a v podstate ihneď zavelil Plaziaci sa k odchodu. Zdrevenené nohy ktoré si nestihli oddýchnuť sa nechceli dať do pohybu chvíľu trvalo pokiaľ nabrali tempo aké mali pred prestávkou. Všetkým však bolo jasne , že musia pokračovať. Nepriateľ , ak ich prenasledoval, ich každú chvíľu mohol dohoniť. Milosrdná noc sa priblížila a jej láskavá tma zahalila kraj ako závojom. Plazivý zmiernil postup a po chvíli zaviedol tlupu na pahorok ktorý sa rozprestieral na západ od rieky. Pripomenul všetkým, aby sa napili a tiež povedal, prečo sa nezložia na brehu. Bol presvedčený že k vode sa prídu napiť ako zvie-ratá, tak aj prípadní ľudia. Taktiež povedal, že v cudzom kraji sa ich možní prenasledovatelia asi orien-tujú podľa rieky. Preto sa vyštverali na vyhliadnutý kopec a po rozdelení stráži proti prípadným útoční-kom pospali. Sovu zobudil príšerný hlad. Ležiac na chrbte rozmýšľal ako si pomôcť. Bola hlboká noc . slabý prísvit mesiaca skúpo osvetľoval neznámy kraj. Nakoniec Sova nevydržal hlad, ktorý miestami pre-chádzal do bolestivých kŕčov . Poobzeral sa okolo seba a zistil, že jeho priateľ Rybár je na tom po-dobne. Posadil sa a povedal mu , že je to s tým hladom na nevydržanie. „Ak chceme odisť, musíme to oznámiť stráži.“ Ale strážiaci Plešivý úž videl pohyb v tábore a preto zobudil Plaziaceho. „Sme hlad-ní, že ani spať nemôžeme. Plaziaci prikázal zobudiť všetkých . Všetci boli zaraz hore a odchádzali , bolo jasné že hlad trápil všetkých bez rozdielu. Tlupa sa pobrala, dole k vode, kde očakávali získať nejakú potravu alebo naloviť ryby.