Quo vadis Lesy SR ?

Vážený pán generálny riaditeľ! Tento otvorený list Vám adresujem z dôvodu pomerne smutného: Prestal som byť na náš podnik hrdý. Uznávam, že je to neobvyklé a pravdepodobne aj neefektívne riešenie, mlčanie sa mi však zdá ešte horším. Pre mňa, no i pre podnik. Na úvod: Považujem za osobné šťastie, že v poslednom decéniu svojej služby pre lesníctvo som dostal možnosť pracovať na pozdvihovaní kultúrneho a historického rozmeru našej profesie. Prišiel som do Banskej Bystrice v roku 2002, v časoch pre lesníkov zlých, keď do nás búšili mnohí. Nasledovné roky patrili k mojim najkrajším. Spolu s obetavými spolupracovníkmi som mal možnosť byť účastný procesu, ktorý mal zmysel i výsledky – verejnosť si postupne začala uvedomovať hodnotu lesa i význam lesníkovej práce preň. Cítil som všeobecnú podporu a musím pravdivo priznať, že dielo sa darilo aj vďaka pochopeniu a dôvere všetkých generálnych riaditeľov pod ktorými som pracoval - Blažeja Možuchu, Karola Vinša, Igora Olajca i Vás. Prečo teda tá strata hrdosti? S Vaším nástupom do funkcie generálneho riaditeľa, postupne vstupovala do historickej budovy štátnych lesov atmosféra, ktorá podniku s takým postavením, cieľmi a možnosťami, ako je náš, nesvedčí. Niežeby počas mandátu Vašich predchodcov bolo všetko ideálne, rušivý vplyv záujmových skupín pri štátnom podniku takéhoto významu vždy bol i bude, no ich rozsah nadobudol neobvyklé rozmery. Aspoň ja to tak cítim. Túto skutočnosť by som však – možno aj trocha zbabelo – rád premlčal. Spomenutá atmosféra však začala znehodnocovať práve to, o čo som svojou prácou úprimne snažil – dokázať, že lesníci sú slušní ľudia, ktorí sú hrdí na svoje tradície a ktorí slúžia dnešku pre zajtrajšok, pričom ich práca je viac údelom ako zamestnaním. Aj to by som však nádeji, že zajtra bude opäť lepšie, - povedzme, že takticky... – premlčal. Zdá sa mi však, že situácia nadobudla parametre, ktoré nielenže poškodzujú štátny podnik, ale môžu viesť k ohrozeniu samotnej podstaty štátnych lesov. Nuž a na tom sa v záujme zachovania si sebaúcty podieľať naozaj nechcem. Bolo by nevhodné, aby som sa venoval „šumom“, ktoré sprevádzajú výkon Vašej neľahkej funkcie. Nepekné informácie sú často nespravodlivo spájané s nositeľmi významných spoločenských pozícií a ich rozdúchavanie je vždy nedôstojné. Vy, pán generálny riaditeľ, však viete, že som viac krát prišiel za Vami, aby som Vás poprosil o zmenu konkrétnych rozhodnutí, ktoré sa mi nezdali správne. Išlo o odvolávanie riaditeľa, ktorého prácu som považoval pre podnik za veľký prínos, išlo o zmluvu, ktorej plnenie bolo pre podnik veľmi nevýhodné, išlo o predaj majetku, ktorý sa mi z pohľadu jeho historickej hodnoty zdal viac stratou ako ziskom. S uznaním musím povedať, že ste ma - napriek tomu, že som sa vyjadroval aj k veciam, ktoré mi pracovne neprináležali - vždy vypočuli, no faktom zostalo, že sa nič nemenilo. To je však poriadku, zodpovednosť nesiete Vy, mojou povinnosťou je slušne pracovať. Dnes je náš podnik opäť na pranieri spoločnosti a naše slová o historických hodnotách lesníctva sa zdajú byť v rozpore s tým, čo pre zachovanie úctyhodnosti nášho stavu robíme. Iste, je tu všeobecná kríza, ktorú nik z nás nespôsobil. Je tu však aj nemenej vážna kríza vnútropodniková, na ktorej sa podľa miery právomoci a zodpovednosti podieľame mnohí. Sme zmetení, apatickí, bezradní, čakáme spásu v podobe štátnej pôžičky, ktorú musíme vykúpiť ďalšou zásadnou reorganizáciou. Koľkou už..? Áno, zmena je nepochybne potrebná, ale...! Niet šance, aby nás niekto zvonku zachránil, nech by už do podniku vložil akékoľvek peniaze, ak sa my, ustráchaní a často správne nekonajúci zamestnanci nezmeníme na ľudí, ktorí veria v svoje lesnícke vedomosti, vedia pracovať s vysokým výkonom a konajú vždy čestne. Niet inej cesty. Ak to nedokážeme, ak neveríme v to, čo nás naučili rodičia a škola, ak nevieme aj v dobách neprajných pracovať zanietene a nie sme hrdí na svoju statočnosť, potom si tento podnik a ani my, jeho zamestnanci, žiadnu darovanú záchranu nezaslúžime. Teraz sa prijímajú rozhodnutia o veľkej reorganizácii a masívnom prepúšťaní. Nie je mojim cieľom takéto kroky spochybniť, pretože k výkonu tak vysokej funkcie, akú zastávate, patria aj takéto závažné rozhodnutia. To, čo chcem s plnou vážnosťou spochybniť, je Vaša osobná oprávnenosť takéto kroky urobiť! Vyslovuje sa mi to smutne, ale myslím, že Vy ste si svoju šancu na dôstojné vedenie štátneho podniku LESY SR už premrhali. V roku 2008 ste prijali zásadné, no veľmi nepredvídavé rozhodnutie o zmene organizačnej štruktúry podniku. Tá zmena išla presne opačným smerom ako ísť mala. Desiatky nových lesných správ a stovky nových lesných obvodov bolo síce populárnym krokom, zákonite to však viedlo k veľkému nárastu vnútropodnikovej réžie. Už o niekoľko mesiacov ste paradoxne začali rozprávať o potrebe jej radikálneho zníženia! Každý riadiaci pracovník má nárok aj na chyby, no tento krok nás stál – a stále stojí – veľmi veľa. Peňazí i viery v to, že nejaká organizačná zmena môže vydržať až dovtedy, keď sa začnú prejavovať jej prínosy. Od Vášho nástupu do funkcie sa mohutne prenajímajú poľovné revíry. Hoci sám poľovník, som ochotný zatlieskať každému prenájmu, ktorý našu prevádzkovú stratu nahradí reálnym ziskom. Opak je však pravdou – po rokoch budovania základov moderného trvalo prosperujúceho podnikového poľovníctva sme vlastné úsilie zatratili desiatkami pre štát dokázateľne nevýhodných prenájmov. Pozadie všetci tušíme, no výsledok je zjavný: Prišli sme a ročne prichádzame o veľké peniaze. Hovoriť v takejto súvislosti o potrebe diverzifikácie tržieb podniku je potom trpké.Predaj prebytočného majetku podniku je oblasť obzvlášť zložitá a nedovolím si vysloviť všeobecný súd. Jeden konkrétny však áno: Ak je naša horáreň obklopená našimi štátnymi lesmi, ak je tu náš lesník, ktorý týmto našim lesom slúži a ktorý je ochotný ísť do tejto horárne bývať a ak mu riaditeľ príslušného odštepného závodu túto horáreň chce služobne prideliť, aby to už chvíľu na to nebola pravda, lebo horáreň sa práve rozhodol kúpiť si niekto s „vysokým“ krytím, tak je to nielen smutná strata objektu potrebného pre riadny chod podniku, ale vážny signál o ohrození samotnej existencie štátnych lesov. Tento príklad som si nevymyslel, tým lesníkom je totiž - môj syn. Na jeho vedomosti, prácu a morálku budem vždy otcovsky hrdý a myslím, že začína presne tam, kde mladý lesný inžinier začať má. Ibaže dnes ma nútite silne pochybovať o zmysle takéhoto začiatku. Pre neho a všetkých mladých ľudí, ktorí - ak má najvýznamnejší podnik slovenského lesníctva v budúcnosti ukážkovo fungovať - sa musia stať jeho prirodzenou odbornou i morálnou elitou. Aké príklady im to však dnes ponúkame, pán riaditeľ?! Možno sa spýtate kto a čo je za mojím listom, aká kalkulácia? Žiadna. Nemám spojencov, funkčné ani iné ambície, so svojím pracovným zatriedením som nanajvýš spokojný a veľmi rád by som ho ešte nejaký čas svojou prácou napĺňal. Za listom je len moja súkromná snaha o obyčajnú slušnosť. K Vám, ku kolegom, k podniku i k sebe. Určite konám často s chybami, no vždy tak, aby som sa nemusel pred sebou hanbiť. S týmto predsavzatím som prešiel kus lesníckej cesty a rád by som pri tom už ostal. Keďže ma súčasná atmosféra na podniku oberá o vnútorný pokoj a vnucuje mi pochybnosti o vlastných postojoch, konám tak ako konám. Nie je to pre mňa jednoduché, veď tento list Vám píšem už celé mesiace. Kamienkom, ktorý prevážil moju nerozhodnosť bolo naše včerajšie pracovné stretnutie, kde som sa od Vás dozvedel, že podnik stratil práva k vzácnemu historickému objektu o ktorého zachovanie v rukách štátu som Vás kedysi prosil. Vtedy ste mi prisľúbili, že to zvážite...Vážený pán generálny riaditeľ, ste podielovým nositeľom najprestížnejšej ceny sveta – Nobelovej ceny mieru. Ceny s ktorou je spojená nezvratná morálka a najvyššia etika. Sú to paradoxne tie atribúty, ktoré nám na podniku dnes tak veľmi chýbajú. Situáciu, ktorá vzniká po napísaní tohto listu máte možnosť riešiť viacerými spôsobmi. Prosím Vás, aby ste si vybrali taký, ktorý je hodný Vášho vysokého ocenenia. Rád by som totiž bol na svoj podnik opäť hrdý. S úctou Ján Mičovský, v.r.