V poslednom období v našej tlači prebehlo zopár článkov s témou že svet ohrozuje hlad a smäd. Ako lesník si netrúfam dať radu ako riešiť hlad. Ako lesník si však trúfam navrhnúť ako predísť smädu. S touto témou som sa pohrával asi pred dvoma týždňami v debate na stránkach Faktov. Napriek tomu si dovolím v čiastočne pozmenenej podobe predložiť svoj návrh .
Dá sa pripustiť, že dochádza k prehrievaniu našej atmosféry. Nemienim sa zaoberať otázkou, či to spôsobuje sínusoida zmien globálnej klímy našej planéty, alebo či je to spôsobené nadmerným uvoľňovaním emisií rôznych „oxidov“. Jedno je isté, zeme na juh od nás zachvacuje smäd. Maďarská močaristá Pusta sa už mení na suchú púšť. Krajiny bývalej Juhoslávie a Grécko trpí smädom už storočia, presnejšie od doby čo vyrúbali a následne pastvou zničili bývalé lesné plochy. Tieto holé skaly som mal možnosť vidieť pri lete lietadlom z Budapešti do Atén , vyzerajú síce krásne ale ich beloba pripomína belobu mŕtveho človeka.
Keď naši predkovia sa osadili v tejto našej krásnej krajine ani nevedeli, aké ďalšie dobrá pre svojich potomkov získali. Je pravdou, táto krajina neoplýva medom a mliekom ako susedné zeme českej koruny alebo Izrael darovaný Židom priamo stvoriteľom. Ale, táto naša malá podtatranská krajina je časťou strechy Európy, alebo ak sa nepáči tá strecha, tak je súčasťou európskeho rozvodia. Možno smelo povedať, že všetky krajiny na juh od nás, majú až na jarné záplavy málo vody.
Bez lesa niet vody, bez vody niet života!
Toto staré lesnícke príslovie, nám vtĺkali do hláv starí lesníci. Postupne som aj sám zistil, že tvrdenie toho príslovia možno považovať za axiómu. Jednoducho som pochopil, že les je najlepším „výrobcom“ vody. Funguje to nasledovne:
Voda ktorá spadne na asimilačné orgány, listy, ihlice sa rozptýli na jemné častice, tie po dopade na povrch pôdy vsiaknu do nej a jej retenčná (vododržná) schopnosť ich v nej udrží. Následne ich distribuuje pre rastlinný kryt a pomaly cez pramene ich púšťa do nižších partií územia a cez vodné toky do morí. Tu sa voda odparí a v podobe zrážok sa opäť zapojí do cyklu. Takto to funguje od stvorenia sveta a verím že to bude fungovať ešte dlho. Aj keď za ostatnú generáciu tzn. cca 30 rokov stúplo zalesnenie (lesnatosť) Slovenska o cca 13%. Je na našom území na Východe a Severe Slovenska mnoho poľnohospodárskej pôdy ktorá sa v súčasnosti, ale som presvedčený úž nikdy nebude poľnohospodársky využívať .Je to pôda horských a podhorských oblastí nižšej bonity a pripusťme v oblastiach s nízkou a stále klesajúcou ľudnatosťou. Túto pôdu by bolo vhodné zalesniť. Aby les na nej produkoval niečo zmysluplné (voda a drevo) a neležala ladom. Poviete, že pôda má svojich vlastníkov, už nepatrí štátu. Navrhujem poskytnúť vlastníkom ,ktorých vek sa väčšinou pohybuje úž v dôchodkovom veku aby si takto mohli zhodnotiť svoje vlastníctvo. Bolo by to niečo podstatne rozumnejšie ako šrotovne. Poskytlo by to v týchto hladových dolinách prácu, pestovanie sadeníc, zalesňovanie plôch a starostlivosť o ne. To by bola podpora vlády našincom . Súčasne by sa založili na neplodných plochách lesy ktoré by do tridsiatich rokov začali „produkovať“ vodu.
Bez ropy vydržíš pár rokov, bez jedla pár týždňov ale bez vody len pár dni!
Potom by stačilo urobiť v dolinkách sadu malých priehrad. Tie poprepájať aquaduktami a napojiť na centrálny vodovod. Ten by pri správnom trasovaní, samospádom odvádzal vodu
do miesta spotreby niekde v ďalekých smädom trpiacich krajinách. Tankermi možno aj do zemí trpiacich smädom Afrike, kde už dnes sa zvádzajú ľúte boje o vodu.
Pokiaľ by bol spád veľmi prudký dali by sa tu vradiť malé prietokové elektrárne, ktorých turbíny by brzdili rýchlosť toku prepravovanej vody a súčasne by vyrábali elektrickú energiu.
Že to znie až príliš lákavo aby to mohlo fungovať. Možno keď Verne písal svoje romány , tiež sa to jeho rovesníkom zdalo ako utopia a priznajme si dnes, sú už prekonané. Myslíte, že za takých 100 rokov sa táto utopia nemôže stať fungujúcou realitou. Mimochodom je to doba ktorú potrebuje les v našej vlasti aby sa stál zo semena dospelým.
