Staršia doba kamenná

Strašný pohľad ostal v očiach všetkých žijúcich . Pohľad na hostinu z ešte krvavých tiel ich priateľov bol hrozný. Bolo treba sa odtiaľ dostať, alebo zomrieť. Naraz mladý Sova ticho oznámil vedľa neho ležiacemu Plaziacemu ,jednému z troch žijúcich dospelých lovcov , : „ podarilo sa mi povoliť putá “ . Plaziaci akoby nič šepol. :“Buď ticho a čakaj na vhodnú chvíľu, keď sa bude nás dať rozviazať. Teraz pozoruj kedy nepriatelia zaspia a potom nás potichu porozväzuješ. Teraz všetko závisí od Teba, preto to nezbabri. Ja Ti dám signál, keď začneš, zatiaľ rozviaž a uvoľni seba.No nesmie ťa nikto z nepriateľov vidieť.“ Čím ďalej , tým menej členov víťaznej tlupy zostávalo pri vedomí a pomaly sa odoberali spať ďalší a ďalší. Aj oheň pomaly doháral a strážnemu čím ďalej viac klesala hlava pod tlakom únavy a obžerstva z kanibalskej hostiny ktorej výsledky sa po krátkej chvíli prejavili mohutným chrápaním v celom tábore. Keď všetci pospali, nastala chvíľa na ktorú túžobne čakali. Až teraz Sova zistil, že všetci sú hore, včítane pár odrastených detí ktoré víťazi nechali žiť. Keďže Sova bol si uvoľnil putá už skôr, teraz sa pobral plazením ak susedom a zaradom ich oslobodil. Keď oslobodil posledného, pomaly za Plaziacim sa všetci vytratili z tábora. Po preplazení sa vzdialenosťou niekoľkých krokov sa zodvihli a ako mihnutím prútika sa vytratili smerom k potôčiku ktorý žblnkotal poblíž ich tábora. Všetci utekali nehlučne za Plaziacim a ten utekal čo mu sily stačili dole po prúde potoka až k najbližšej rieke a potom proti prúdu hore. Hore na polnoc. Nebežali ako o život. Oni skutočne utekali o život. Ich budúcnosť spočívala v ich rýchlosti. Všetci bežali čo im nohy stačili . Postupom sa sformovali do tvaru hada, kde hlavou bol Plaziaci, šijou Sova a sprievod uzatvárali poslední dvaja dospelí bojovníci ktorí prežili útok susednej tlupy Čierny a Plešivý. Zatiaľ to bolo dobré , boli v známom kraji a po krátkej chvíli vybehli na im známe chodníčky zveri ktoré aj členovia používali na výprave za potravou. Vedeli že ak ich dosiaľ nestihli prenasledovať, tak sa ich šanca ujsť výrazne zvýšila. Vedeli, že za tmy ktorá vládla kraju ich nenájdu. Všetci vedeli, že potrebujú získať náskok pred nástupom dňa, kedy ich budú môcť stopovať, lebo potom čo vyšli z koryta rieky, kde sa ťažko utekalo boli stopy tlupy ktorá čítala toľko duší ako prstov na rukách a nohách bude viditeľné ako na dlani. Pomaly sa dostávali na okraj svojho loviska mali tu výhodu, že to tu poznali . Čim ďalej bežali prechádzali miestami ktoré poznávali už len hmlisto a potom už málo či vôbec. S východom slnka sa dostali do neznámeho kraja. Teraz už bežali po brehu rieky ktorá bola stále menšia ale museli pozorovať či náhodou nezbadajú ľudské stopy, ktoré v tej dobe boli stopami nepriateľa. Plaziaci sa vysunul do predu, privolal si Plešivého ktorý bol v stopovaní najskúsenejší a okrem pozorovania cesty sledovali či neuvidia stopy ľudí či nebezpečných zvierat. Čierny dostal príkaz aby trošku zaostal a pozoroval, či ich neprenasledujú. No postupom času si uvedomili že nie žeby ich aspoň zatiaľ nestihli dobehnúť ale ich asi nikto neprenasleduje, aspoň nijaké znaky o tom nesvedčili. Keďže bežali v neznámom kraji museli bežať pomalšie, ale od nešťastnej skaly museli bežať pomalšie aj prenasledovatelia ktorí nepoznali tento kraj vôbec a to zvyšovalo šance utečencov. Boli síce unavení ale tiež boli živí. Boli krvácajúci a hladní ale boli slobodní. Boli na úteku ale v ústrety slobode prišli o všetku batožinu ale zachraňovali si život . Okolo nich bolo mnohé tajomno ale oni mali nádej na budúcnosť. Nevedeli čo ich očakáva ale bežali vpred. Naveľa uverili, že ich neprenasledujú. Zvoľnili tempo ale stále sa predierali v pred. Nemohli si oddýchnuť, ale nemuseli uháňať naplno ako dosiaľ. Navyše sa zvečerievalo a blížiaca sa noc pomaly rozprestierala nad nimi svoje ochranné čierne krídla. Pokiaľ ich kroky viedli po brehoch potokov sa stíhali do chuti napiť, ale čoraz nástojčivejšie sa ohlasoval hlad, lebo v podstate už druhý deň a noc nejedli a tých zopár lesných plodov ktoré si za behu uchmatli nikomu nestačilo. Hlavne deti boli veľmi hladné. Vtedy sa Plaziaci ktorý sa stal akosi automaticky vodcom zastavil a povedal, aby sa každý podľa možností postaral o prázdny žalúdok, oddýchol si a potom budú pokračovať v úniku. Tlupa sa rozliezla a každý sa snažil niečo si nájsť. Našťastie bolo obdobie Zrejúcich jahôd a tak sa najedli nielen tých ale všetkého čo štedrá príroda poskytla, potom sa napili vody a v podstate ihneď zavelil Plaziaci sa k odchodu. Zdrevenené nohy ktoré si nestihli oddýchnuť sa nechceli dať do pohybu chvíľu trvalo pokiaľ nabrali tempo aké mali pred prestávkou. Všetkým však bolo jasne , že musia pokračovať. Nepriateľ , ak ich prenasledoval, ich každú chvíľu mohol dohoniť. Milosrdná noc sa priblížila a jej láskavá tma zahalila kraj ako závojom. Plazivý zmiernil postup a po chvíli zaviedol tlupu na pahorok ktorý sa rozprestieral na západ od rieky. Pripomenul všetkým, aby sa napili a tiež povedal, prečo sa nezložia na brehu. Bol presvedčený že k vode sa prídu napiť ako zvieratá, tak aj prípadní ľudia. Taktiež povedal, že v cudzom kraji sa ich možní prenasledovatelia asi orientujú podľa rieky. Preto sa vyštverali na vyhliadnutý kopec a po rozdelení stráži proti prípadným útočníkom pospali. Sovu zobudil príšerný hlad. Ležiac na chrbte rozmýšľal ako si pomôcť. Bola hlboká noc , slabý prísvit mesiaca skúpo osvetľoval neznámy kraj. Nakoniec chlapec nevydržal hlad, ktorý miestami prechádzal do bolestivých kŕčov . Poobzeral sa okolo seba a zistil, že jeho priateľ Rybár je na tom podobne. Posadil sa a povedal mu :“ s tým hladom je to na nevydržanie. „Ak chceme odisť, musíme to oznámiť stráži.“ Pridal priateľ.Ale strážiaci Plešivý úž videl pohyb v tábore a preto zobudil Plaziaceho vstávaj, treba sa ísť najesť, hlad lomcuje s tlupou“. „Sme hladní, že ani spať nemôžeme.“ povedali chlapci. Plaziaci ani nemusel prikázať zobudiť všetkých . Všetci boli zaraz pri plnom vedomí a odchádzali , bolo jasné že hlad trápil všetkých bez rozdielu veku či pohlavia. Tlupa sa pobrala, dole k vode, kde očakávali získať nejakú potravu alebo možnosť naloviť ryby ktorými by sa podarilo poraziť hlad pôsobiaci priam neznesiteľnú bolesť..Na love rýb. Zore začali pomaly bronieť a každú chvíľu sa zlepšovala viditeľnosť. Na východe sa začínalo rozjasnievať a čím ďalej zväčšujúci sa polkruh ukazoval miesto kde malo čochvíľa vynoriť milosrdné slniečko a presvetliť celý kraj svojim jasom a teplom. Hladná tlupa ktorej vŕzganie v žalúdkoch bolo snáď počuť aj voľným uchom, sa spúšťala s pribúdajúcim svetlom k rieke. Svah ktorým sa spúšťali dole sa pomaly končil .Množstvo kamenia sa naproti tomu zväčšovalo a preto si museli dávať pozor aby si neporanili po dlhom behu , aj tak bolestivé nohy. Pohľad sa otvoril doširoka na lúku ktorá lemovala breh rieky. V strede sa popásalo stádo srnčej zveri, ktorá po výstrahe zdatného srnca ktorý, hlasom podobným brechaniu vlka , avizoval svojmu háremu, že sa priblížil nepriateľ. Stádo akoby strelil , zmizlo okamžite z dohľadu a len pukanie lámaných vetvičiek oznamovalo kadiaľ sa zver uberá z lúky preč. Hladní členovia tlupy sa opatrne poobzerali a veľmi obozretne sa prikradli k rieke. Rybár , ktorého meno naznačovalo, že je v tomto smere odborník, naznačil , že v rieke je plno rýb. Okamžite skočil do vody a o chvíľu vyhadzoval na breh ryby, ktoré sa bezmocne metali na brehu. Zanedlho sa k nemu pridal Sova naveľa aj Zlatovláska , ktorá v šikovnosti pri love rýb , nezaostávala za chlapcami .Pridal sa aj Iko a ostatní mladí členovia tlupy . Lov netrval ani dlho a na brehu sa metalo kopa nalovených rýb ktoré zvyšok tlupy zberal zo zeme a navliekal na Vrbové prúty aby ich mohli odniesť do ústrania a v zátiší na bezpečnom mieste ich pojesť. Niektorí členovia tlupy sa pomaly priživovali na nalovených rybách ktoré sa ešte jednotlivo hádzali po lúke. Po chvíli sa tlupa sa odobrala nájsť si vhodnú skrýšu , kde sa začne hostiť. Konečne po troch dňoch sa zúboženci majú šancu najesť. Cestou ešte objavili jahody ktorých si natrhali celé kytice aby si po rybacej hostine vylepšili chuť sladkosťou. Nakoniec pri malom potôčku ktorý vyvieral spod skaly sa usadili a začali sa napchávať úlovkom. Pozdejšie len spokojne odfukovanie a grganie jedákov v spojení s častým pobiehaním k vode naznačovalo, že hodovníci sú spokojní. Po hodoch pri ktorých sa na jedli konečne dosýta , únava zatlačila oči a spánok sadol na viečka. Hodovníci okrem Čierneho, určeného do stráže, pospali. Sova sa zobudil na dotyk na pleci. „Vstávaj , je načase aby si strážil , ja si idem pospať.“ Povedal Čierny a odobral sa spať. Mládenec sa pohodlne usadiť a začal strážiť. Každý závan vetra, každý šuchot myši, za všetkým videl nepriateľa . Bola to jeho prvá stráž v živote . Po skúsenostiach z prepadu ich tlupy sa obával aby sa to neopakovalo. Chlapec si uvedomoval zodpovednosť , ktorá na ňom ležala. Nervy mal napäté do prasknutia. Na časy sa prichytil, že má halucinácie. Rozhodol sa prechádzať okolo tábora. Napätie nepovoľovalo, nervy boli nadranc. Nakoniec zobudil Rybára a požiadal ho o kamarátsku pomoc. Začali teda strážiť spolu. Napätie nepoľavovalo ale cítili sa bezpečnejšie. Dvaja sa cítili predsa len istejšie a viac si verili. Našťastie na okolí bol kľud. Odkedy strážili dvaja, viac si verili a boli pokojnejší, postupne si sadli do tieňa obrovskej borovice a rozhliadali sa po okolí. Všade navôkol bol kľud. Naraz z údolia sa ozval neznámy zvuk a pomaly sa blížil k mládencom. Zvuk bol stále výraznejší a bližšie. Vtedy mládenci zobudili Plaziaceho aby zistil čo je to za zvuk. Ten sa zasmial a povedal. Blížia sa k nám diviaky. Škoda , že nemáme zbrane to by bol lov. Mäso z nich je veľmi chutné. No teraz nemáme s čím ich uloviť a tak si len môžeme dať zájsť chuť na ich chutne mäsko. „ Konečne pobuďte všetkých, vyrazíme „ mládenci pobudili všetkých členov tlupy a tá sa vrátila k rieke a proti jej prúdu pokračovali ďalej na polnoc. Pokračovali rýchlym pochodom aby sa čo najviac vzdialili od miesta pohromy. Nikto nemusel bežencov nútiť do zrýchleného pochodu. Spomienka na pohromu ktorej ušli len náhodou, ich poháňala stále ďalej. Každý krok ktorý urobia ich vzďaľoval od nepriateľov. Každý krok ktorý spravili im dodával istoty. Každý krok ich približoval novému domovu , ako všetci verili šťastlivému. Pokračovali teda v ceste na polnoc. Verili , že ich už nečaká veľa dní pochodu. Šli teda vpred. Dúfali, že k šťastnému a dlhodobému cieľu.Tu bude náš nový domov !Malá vystrašená skupinka pravekých lovcov a zberačov sa z posledných síl driapala na kopec porastený javorovým porastom značne dokmásaným ustavičnými vetrami ktoré sa preháňali krajinou medzi Vysokými horami na polnočnej strane , po rozložité kopce na strane slnečnej. Nahí zakrvavení lovci sa štverali na pretiahle temeno kopca kde očakávali záchranu a predpokladali možnosť oddychu. Bolo vidieť, že v posledných dňoch sa im nedarilo. Boli hladní, vystrašení, a únava im priam svietila z očí. Už piate slnko utekali proti prúdom riek od dňa, keď ich v náhodnej bitke porazila neznáma tlupa a vyhnala ich z ich domova. Liezli na vrchol a prebehli pohľadom celú kotlinu ktorá sa na polnoc rozširovala a v strede mala kužeľovitý kopec s rovnou plochou na vrchole na ktorý práve vyliezli. Videli nekonečné lesy, predelene lúkami a prerušované riekami a potokmi , celé územie bolo ohradené utešenými horami , ktorých najvyššie mali biele vrcholy.. Na pozdĺžne pretiahnutom vrchole kopca v smere od a k slncu zavelil Plaziaci :“tu sa usadíme , odtiaľ budeme podnikať prieskumné cesty na všetky smery, aby sme našli nový domov. Teraz si do rána oddýchnite“.Sám ostal strážiť a ostatní si pospali. Sova sa zobudil na šteklenie v nose. To mu ranný lúč rozohral všetky žilky v nose a pošteklil ho. Chlapec sa zobudil a poobzeral sa okolo. Mládenec zistil, že sa zobudil ako posledný, všetci členovia tlupy boli už hore. Všetci sa smiali z neistých pohybov budiaceho sa mladíka. Členovia tlupy sa vybrali hľadať skrýšu pred nepohodou. Na vrchole kopca v zálohe ostali najstarší členovia tlupy Plešivý a Stará. Ostatní po dvojiciach šli na prieskum kraja. Sova s Rybárom zbehli z kopca .Tu sa Sova rozpamätal, že trochu po prúde videl pritekať menší potok ktorého údolie videli i z vrcholu a vydali v pred. Potok tiekol zo strany odkiaľ vychádza slnko. Bolo v ňom plno rýb z ktorých si chlapci občas nejakú chytili a zjedli. Potok priberal mnoho prítokov a pred každým sa zmenšil , nakoniec bol už len malým potôčkom v ktorom už žili iba malé rybky, potom sa stratili aj tie. Nakoniec došli k skale z pod ktorej potok vyvieral. Chlapci vyšli z doliny kde tiekol potok a po úboči svahu začali hľadať nejaké vhodné miesto na tábor. Nakoniec našli hladkú skalu a v nej puklinu. Puklinu dostatočne veľkú aby ňou prešiel dospelý lovec ale zase takú úzku aby sa v nej dalo ľahko brániť proti silnejšiemu nepriateľovi. „Teraz je na rade preskúmanie pukliny ale k tomu musíme zavolať všetkých. Musíme zavolať celú tlupu, „povedal Sova. Chlapci sa vracali späť po prúde potôčka ktorý sa ponáhľal k rieke pod kužeľovitým kopcom. Potom prudký výstup na vrchol a privolanie Plaziaceho a rozpovedanie o objave. Plaziaci povedal: „Puklinu musíme preskúmať, možno mate pravdu že to bude náš nový dom. Musíme to zistiť, ale to bude až zajtra. Teraz hajde spať!“ Chlapci zaspali a snívalo sa im o prekrásnej teplej jaskyni kde ani v najchladnejšej zime netrpela tlupa mrazom. Ráno sa mladík zobudil na to, že ho ktosi ťahá za plece. To sa usiloval Rybár ho zobudiť. “Vstávaj Sova, Všetci sú už hore ideme pozrieť náš včerajší objav.“ Celá tlupa sa poberala dole úšustom smerom k rieke. Na čele šiel Plaziaci po stranách s Sovom a Rybárom . Všetci dávali pozor a ani nedýchali. Obzerali sa okolo a snažili sa byť nehluční. Ale aj tak sa im občas spod nôh vyvalil kameň ktorý sa rýchle kotúľal k rieke. Vtedy všetci primrzli a obzerali sa okolo, či ich niekto nezmerčil . Mali šťastie, zdalo sa že v kraji pod kopcom na ktorom všetci nocovali a z ktorého bol rozhľad doďaleka nie je nijaká iná tlupa. Nakoniec naveľa sa im podarilo nepozorovaným zliezť dole k rieke a na jej brehu naznačil Plaziaci sa aby sa najedli. Všetci okrem neho sa vrhli do rieky a o chvíľu sa na brehu v hojnom počte trepali nachytané ryby a bolo ich stále viac... Po chvíli sa rybolov skončil a všetci okrem Rybára , ktorému sa stále málilo úlovku , vyliezli na breh a dali sa do hostiny, ktorú im poskytla na ryby bohatá rieka. Spokojné odfukovanie a hlasné glgy ktorými upokojovali smäd , prezrádzali, že hodovníci sú nasýtení . Potom Plaziaci ukázal rukou, že sa je treba poberať, pozberali zvyšné ryby, ponavliekali ich na vŕbové prúty a pobrali sa vpred snáď k budúcemu domovu. Zobrali si palice, ktoré im už dlhšie slúžili za zbrane . Postupovali po prúde rieky. Po niekoľkých chvíľach pochodu sa im dolina rozšírila a objavila sa dolinka ktorú vyhĺbil nám známi potok ktorý sa predral na povrch pri pukline v skale ku ktorej sa teraz chceli dostáť. Husím pochodom , krok za krokom sa poberali v pred. K novému obydliu. Ich nohy hnala zvedavosť a preto pochod sa podobal skôr na veľmi rýchly vojenský presun. Naveľa ich začali bolieť nohy, ale oni nespomaľovali. Zvedavosť ich hnala stále rýchlo v pred. Chceli si dať odpoveď na otázku, či si našli nový domov. Ako sa potok zmenšoval, Sova oboznámil ostatných že na jeho začiatku sa nachádza prasknutá skala. Všetci spomalili a s maximálnou opatrnosťou sa predierali v pred. Spomalili a za každou zákrutou sa im marilo, že vidia riečku ako vyviera v podobe chladného prameňa zo skaly. Ale vždy nasledovalo sklamanie. Až naraz sa ukázalo , že je to tu. Potok sa v pravom uhle skrútil doprava a po niekoľkých krokoch zastali na lúčke pod skalou ktorá sa mala stať skalou nádeje. Všetci obstúpili puklinu v skale a začali sa radiť ako ďalej. Prehovoril Plaziaci , ako sa patrilo na vodcu: “Potrebujem Vás dvoch chlapci ktorí ste to tu našli a ostatní sa pod vedením Plešivého ukryjú v lesa naproti. Čierny bude pozorovať vchod a v prípade potreby nám vo vnútri pomôže. Traja prieskumníci so strachom v hrudi a vypätými zmyslami sa po jednom puklinou plazili do vnútra rozoklanej skaly. Všetci traja už boli dnu ale tma ktorá ich zahalila ako plášť im bránila vidieť čo je vo vnútri .Až po hodnej chvíli keď si už oči privykli na tmu uzreli vo vnútri veľký priestor ktorý ich obklopoval. Nevideli ľudí a našťastie nevideli ani stopy po ľuďoch . Tento dom nemal iných obyvateľov, mohol byť teda ich. Vtedy Plaziaci prehovoril „Toto bude náš nový dom.“ Potom poslal Rybára aby privolal ostatných členov tlupy. Naveľa sa dovalili všetci a vyvaľovali okále aby pokiaľ im to tma dovoľovala videli ako vyzerá nový dom z vnútra. Dojedli ryby a viac hmatom ako očami si hľadali miesto na spánok , lebo predpoveď noci, večernica sa pomaly vysunula na oblohu a vo vnútri domu hustla tma. Plaziaci s Čiernym ešte dlho o čomsi rozprávali a potom sa Vodca odobral spať a ten druhý ostal strážiť.