Čítala som jeden článok v jednom časopise. Písali v ňom o tom, aké je dnes už moderné mať otvorený vzťah s mužom, neriešiť jeho neveru, pretože všetci sme len ľudia a každý máme svoje potreby. O pár minút na to v telke ktosi povedal, vraj žena má ostať s mužom, ktorého si sama vybrala a neverná žena je ženou ľahkou. Štetkou - tak presne to bolo. Tak sa pýtam samej seba - what the hell?!
Nevera nie je niečo, s čím sa človek narodí a čo nejde ovplyvniť, na čo len jednoducho povieš "stalo sa, ale ja som nechcel" - ak sa to stalo, tak potom práve preto že si to chcel. Alebo si hádam pri tom ani nebol?! Hľadáme výhovorky pre iných, aby sme ich potom mohli použiť sami na seba. Urobil si to ty, ja to ale nikdy neurobím - ale keď už áno, tak potom sa to proste stalo, ale ja som to tak nechcela.
Sedeli sme spolu pri káve, počúvala ma a potom mi povedala, že vraj práve na to je riešením ten takzvaný otvorený vzťah. Pýtam sa jej, čo to vlastne znamená? Vraví - robíš si čo chceš, s kým chceš a kedy chceš, ale ostávaš vo vzťahu. Musela som sa zasmiať - a tak sa láska dnes obmedzuje na fejsbúkový stav "vo vzťahu s...". Kam sme to dospeli?
Bojíme sa byť sami, ale vlastne ani nechceme byť s niekým. Nechceme sa každé ráno budiť pri tom istom mužovi a vraciať sa domov z práce k tej istej žene, pretože to je príliš klišé. Chceme zmeniť iných, ale sami sa zmeniť nedokážeme. Neurobíme kompromis a neustúpime, aby neutrpelo naše ego. Mlčíme, pretože sa bojíme povedať pravdu. Klameme, pretože pravda bolí. Hľadíme na iných z výšky, pritom sami sme tak malí.
Ak sa spýtam svojich rodičov po dvadsiatichpiatich rokoch manželstva - mami, aj ty máš s ockom otvorený vzťah? Ona na mňa iba nechápavo pozrie a povie - ale iste, že mám. Otvorene sa spolu o všetkom rozprávame, otvorene si povieme, čo nás trápi, čo nám prekáža, ale aj to, čo na tom druhom milujeme a prečo sme spolu šťastní.
Kedy sa to stalo, že sa vnímanie "otvoreného" vzťahu zmenilo? Prečo dnes nevieme byť takí ako naši rodičia? Prečo sa druhému nevieme pozrieť do očí a povedať mu - ja ťa ľúbim pretože proste si. Si tu pri mne a ja nechcem byť pri nikom inom.
Namiesto toho uzatvárame zmluvy o nejakom otvorenom vzťahu, v ktorom si jasne určíme pravidlá - s kým áno, s kým nie, kedy áno a kedy nie. A potom, keď sa všetky tie ustanovenia naplnia, zistíme, že sa nám to vôbec, ale vôbec nepáči. A tak si povieme - ako ty ku mne, tak aj ja k tebe. Namiesto lásky si vraciame údery a všetka bolesť, ktorú spôsobíme, sa k nám vracia ako bumerang. Čakáme, kto dá ako prvý gól do vlastnej brány a povie - ale ja som ťa mal rád.
Preto áno, majme otvorený vzťah. Buďme k sebe úprimní, buďme na seba milí a dôverujme jeden druhému, aby sme aj v tých najhorších chvíľach dokázali povedať - neboj sa, zvládneme to, veď ťa mám rád.
