Mohlo byť tak pol siedmej podvečer, keď sme s frajerom rozhodli, že sa vyberieme na krátku večernú prechádzku, lebo ako krajšie využiť teplý večer v posledný májový deň, keď už nemusíte dvanásť hodín denne sedieť nad Trestným poriadkom a Občianskym zákonníkom? Presne tak. A tak sme sa teda vybrali do Tesca, že si teda kúpime nejakú mrazenú mňamku.
Neuveriteľné, koľko ľudských duší sa dokáže stretnúť na toľkých metroch štvorcových. Rôzni ľudia - rôzne problémy. Teta pri zeleninových debničkách má veľkú dilemu, či do tej polievky kúpi petržlen s alebo bez vňate, pri chladničkách slečna v ružových elastických tepláčikoch - aby dala jasne najavo, že hoci má perfektný mejkap, práve si bola zabehnúť maratón - porovnáva energetické tabuľky na jogurtoch, a medzi sladkosťami babička vedie presvedčovaciu diskusiu s vnučkou o nezdravosti čokoládok.
Miestami si človek uvedomí, aké je to celé patetické - stretli sme sa tu a zrejme sa už nikdy nestretneme, naše pohľady sa ledva stretnú a možno na seba ani nepozrieme. Ale dnes sme tu.
Ale dosť sentimentality. Tak sme si teda vybrali dva nanuky spod tabuľky "Poznáte z reklamy!", akoby to bola záruka kvality - keď to reklamujú v telke, určite je to dobré. Presne ako všetky tie zázračné krémiky a mastičky pre dôchodcov.
Postavili sme sa teda do radu pred samoobslužnými pokladňami a dúfali, že budú spolupracovať, pretože nie vždy dokážu pochopiť, čo od nich vlastne chceš. Boli sme už na rade, keď sa pred nás postavili traja malí chlapci. Nemohli mať viac ako dvanásť rokov, ale zato arogancie, drzosti a odvahy mali za piatich dospelých. Nepozerali za seba, že za nimi ľudia nestoja ako husi v rade len tak zo srandy, ale že to zrejme má nejaký logicky vysvetliteľný dôvod. Jednoducho sa rozhodli, že teraz si tovar nablokujú oni a hotovo. Čo tam po nejakých ostatných.
A vlastne vtedy niekedy mi to došlo. Pousmiala som sa, pretože predsa nebudete robiť v Tescu cirkus s malými chlapcami - ešte vás obvinia, že porušujete ich práva, pretože medzi poriadnou výchovou a porušovaním práv detí je dnes už veľmi tenká hranica.
A tak som si uvedomila, že svojim rodičom vlastne musím poďakovať. Za svoju výchovu, za svoju povahu a za všetko, čo ma naučili, keď som bola maličká. Naučili ma, že na tomto svete nie som sama a že rovnako, ako chcem, aby rešpektovali mňa, musím ja rešpektovať ostatných.
Naučili ma, že sa nesmiem báť ozvať sa, ale musím to dokázať slušne a s úsmevom na perách. Naučili ma, že nie všetko stojí za to, aby som sa nad tým pozastavovala, ale že ak nájdem niečo, na čom skutočne záleží, už sa toho nesmiem pustiť.
A naučili ma, že byť skvelým rodičom neznamená dať dieťaťu všetko, čo chce, ale naučiť ho slušnosti a ochoty pomôcť aj iným.
Lebo svet sa netočí len okolo teba.
Lebo už dieťa musí vedieť, čo je v živote podstatné a na čom až tak nezáleží. Pretože dobrá výchova sa ukáže v maličkostiach.
A preto - to najkrajšie, čo od života môžete dostať, sú skvelí rodičia.
