Ak by ste sa jej opýtali, ako a kedy presne sa to celé začalo, iba by mykla plecami a odvetila - neviem. Akoby to tam niekde vnútri stále bolo, len to čakalo na tú správnu chvíľu, aby vybuchlo. Jej príbeh sa však nezačínal ako všetky ostatné - nezačalo sa to tým, že ju otec znásilňoval ani tým, že matka bola alkoholička a na ňu kašľala. Jej príbeh bol celkom iný.
Narodila sa pred rokmi, keď sa žiadne sociálne siete nekonali, keď sa deti hrali vonku skrývačku a namiesto messengera si písali listy. Bola milované malé dievčatko, s dvomi vrkočmi previazanými stuhou, nebojácne a večne usmiate. Ale potom, kdesi medzi prvou platonickou láskou a prekročením dospelosti sa to zlomilo.
Ale kde si vtedy bol ty?! Možno ti to povedala, len si ju nepočúval. Možno to kričalo jej vnútro, ale ty si to obišiel.
Stála na prahu mladosti, mala byť plná života a tešiť sa z hlúpostí. No ona nenávidela samu seba, svoje telo, svoje myšlienky. Odpor ju sprevádzal zakaždým, keď sa kúpeľňová špongia kĺzala po jej tele, zakaždým, keď sa musela pred ním vyzliecť a tváriť sa, že všetko je fajn - v tom by mohla vyhrať aj šampionát, v pretvárke bola absolútne dokonalá - veď dokázala oklamať aj seba.
A dnes sedí predo mnou, navonok tak silná, schopná ísť cez všetky prekážky, no vnútri tak veľmi slabá. Slabá voči sebe samej, pretože presne to nedokázala - najväčšou prekážkou, čo jej život priniesol, bola totiž ona sama.
Videl si ju plakať toľkokrát - bezdôvodne? Iba si si to myslel.
Začalo to pred mnohými rokmi, nikdy o tom nikomu nepovedala, pretože tomu spočiatku sama neverila. Nevedno, kedy prišiel ten moment, keď rozum vystriedala iracionalita a všetko, v čo kedy verila sa kamsi stratilo. Pozerala na mňa a smiala sa na vtipoch a ani som len netušila, že "je jednou z tých".
Jednou z tých závislých. Nefetovala ani si nepichala drogy. Jej závislosť tým ostatným nesiahala ani len po päty. Bola závislou na tom, čoho nie je možné sa vzdať a bez čoho sa nedá žiť. Fajčiar prestane fajčiť, alkoholik dokáže abstinovať, ale ako sa vzdáte závislosti na niečom, čo je vašou dennou súčasťou a súčasťou každého z nás? Pretože presne tak ako niekto túžil po rannom dúšku lacnej vodky či frajerskom šľuku z cigarety, tak ona túžila po jedle. Celý jej svet sa točil iba okolo toho. Sprvu to bolo fajn, sprvu svojou premenou zo škaredého káčatka na nádhernú labuť totiž lámala mužské srdcia, no po istom čase zlomila samu seba. To, čo robila svojmu telu, nebolo v porovnaní s jej dušou vôbec nič. Hlavička bola zmätená, telo nechápalo.
Lenže ty si to nevidel. Možno si nechcel vidieť. Netúžila po pozornosti alebo možno práve toto chcela - chcela, aby si ju odhalil a aby sa už nemusela skrývať, aby sa niečo zmenilo a možno sa už konečne vyliečila.
Každý smrteľník si povie - a kde je problém? Najem sa a som v pohode. Poznáš predsa svoje limity. Ona však žiadne nemala. Jej hranicou sa stala bolesť a výčitky. Žiadne "daj si slepačí vývar a prejde to" - neprejde. Zvalcovalo ju to a ešte sa jej to vysmialo do tváre.
Možno si ju mal viac počúvať a menej sa pýtať. Možno si si mal všímať svoje okolie, pretože nikdy nevieš, čo sa deje, kým sa to nestane jej.
Trvalo to už hodnú chvíľu a bola v tom čoraz lepšia. Skrývala sa pred Tebou, pred všetkými. Dokázala po sebe zahladiť stopy, že by na nič neprišiel ani Gibbs z NCIS. Pretože ak si niekde prečítate článok o tom, ako ľahko spoznáte všetky prejavy, pre ňu nič z toho neplatilo. Všetky potenciálne upozornenia mala zmapované a varovania, ktoré by ju mohli prezradiť, poznala omnoho lepšie ako ty.
Ale ako to, že si si to nevšimol? Ako to, že si o tom netušil?!
Počúvala som, ako mi hovorí, o čom nikdy nikomu nepovedala. Napäto som sedela, hľadela na ňu a čakala, čo príde. Vravela mi o tom, ako to všetko nenávidí, ako len môže niečo tak veľmi nenávidieť a zároveň bez toho nevedieť žiť?! Pokúša sa pred tým uniknúť, ale niet kam. Všade, kam sa pohne, to ide s ňou. Nie je to mimo nej, je to jej súčasťou - toto je ona.
Je tu medzi nami, z Tvojho mesta, v tvojom susedstve. Prechádza sa pomedzi nás a snaží sa zapadnúť, ticho sedieť vzadu a usmievať sa. Ani len netušíš, ako jej vnútro kričí a duša plače.
Nebola väzňom svojej choroby. Bulímia si nevybrala ju, to ona si vybrala bulímiu.
A ty si si to ani nevšimol...
