Cesta....

Idem po hlbinách smútku a temnoty. Kŕmim sa lyžičkami strachu a beznádeje. Nevidím nič. Som v tme. V úplnej tme. Nie je tam nikto iný iba ja, sama. No o chvíľu, nečakane, začujem hlasy a výčitky." Prečo si klamala? Prečo si bola taká bezcitná?? To nebolo správne!!" Hlasy stíchnu, a ja so slzami v očiach kráčam ďalej. Nanešťastie sa ozvú iné hlasy, silnejšie." Si taká bezcitná. Si nula. Nie si nič. Iba nula. Veľká guľatá nula." Moje slzy sa z malých zrniečok zväčšujú na veľkosť hrachu a kráčam ďalej, hoci nevidím. Hlasy pokračujú, no teraz sú silnejšie." Nabudúce na ňu poriadne nakrič a úkaž jej. Ja viem. Ty si úbožiak. Nedokážeš to." Zapchávam si uši, už nechcem viac trpieť. Pýtam sa prečo? Volám o pomoc. Zrazu mi na mojej ceste zažiari svetlo. Idem k nemu. Čo idem...utekám. Prídem tam a v ústrety mi kráča postava. Je celá v bielom a a celá žiari. Tvár, ktorú sa mi podarilo vidieť, mala tá postava neuveriteľne krásnu a dobrosrdečnú. Objala ma. Pýtam sa..."Kto si ???" " Som Tvoj priateľ. Čo priateľ..... Tvoj Otec." Doteraz som videl, ako kráčaš po tejto pustej ceste plnej utrpenia sama. Poď, pôjdem s tebou a budeme kráčať spolu. Chytím sa jeho ruky. Pozriem sa okolo seba, a nevidím ho. Zmizol. No stále cítim jeho dotyk. Cítim, že nie som sama. Je so mnou On. Zrazu znova tma a pocit strachu. Cítim bolesť. Všade samé hlasy. "Poď pridaj sa k nám. Zlo. To je krása." Ja padám na kolená. Nevládzem. No v tom mi podá ruku On. Zodvihne ma a kráčam ďalej. Povzbudená. No o niekoľko sekúnd cítim znova neistotu a strach. Všetko ma bolí a už nevládzem. Cez to všetko ma povzbudí jediné. On je so mnou. Aj keby som nevládala, aj keby som nadávala, aj keby som sa vzdala, On je so mnou. Cítim Jeho dotyk.... Toto jediné mi dáva silu kráčať ďalej.