Citujem ho:
„Neviem ci si bloger vsimol, ale komu sa nepacia vnutene sluzby moze skocit na dialnicu postavenu statom a svoju vlast naveky opustit. Samozrejme hocikde sa na tejto planete usadi, bude trpiet vynucovanim sluzieb. Mozno s vynimkou Somalska a Waziristanu. Dalsia moznost je opustit nasu planetu“.
Reakcia ma dosť prekvapila.
Po prvé preto, že som čakal či už súhlasnú, alebo nesúhlasnú reakciu na podstatu článku týkajúcu sa vedenia účtov centrálnym depozitárom.
Ako vieme, alebo nevieme
- akcie v kupónovej privatizácii a družstevné podielnicke listy môžu mať iba zaknihovanú podobu.
(teda akcionár už nedostal do ruky akcie v podobe papiera). Pokiaľ sa z akcií aj vyplácali nejaké dividendy, 20 korunový poplatok za vedenie účtu sa nestretol so všeobecným odporom. Keď už ale prestali dividendy, odpor narastal a na pár rokov sa platenie poplatkov v podstate upravilo tak, že sa v podstate platilo len za akcie, ktoré presahovali 20 000 Sk. Teda menovitú hodnota všetkých akcií, ktoré mohol jednotlivec získať v prvej vlne kupónovej privatizácie.
Teraz sa centrálny depozitár rozhodol zmeniť za rok 2011 cenník. A faktúr sa určite urodilo neúrekom. A na rok 2012 ďalšie zvýšenie. Že by dôvodom bolo zlepšenie služieb centrálneho depozitára?
Ak nechcem doma držať peniaze, otvorím si účet v banke. Ak by sa mu nebude páčiť, ak banka zvýši poplatok za vedenie účtu, vyberiem peniaze a zruším účet.
Ak zruším účet u centrálneho depozitára, akcie nedostanem.
Po druhé preto, lebo okrem zástrčkového zákona, teda poplatku za verejnoprávny rozhlas a televíziu, neviem či máme aj ďalšiu vnútené službu, za ktorú štát vyžaduje poplatok.
Po tretie preto, že reagujúci nepodoprel svoju znalosť (bežný jav vynucovania poplatkov za neželané služby takmer všetkých štátmi) aj konkrétnymi príkladmi.
A po štvrté, či je prirodzené zmieriť sa s tým, že môj štát používa „výpalnícke“ praktiky voči svojim občanom aj keď by tak robili aj všetky ostatné štáty?
(Dúfam, že si nikto nemýli dane, prípadne odvody do poisťovní s poplatkami. A že netreba unavovať s tým, že je tam podstatný rozdiel. )
Keď už reagujúci povedal „A“ možno povie aj „B“ . Ak sa mu pravda dostane pod oči tento článok.
