„Druhá kniha o starom Martine" (vyšla v roku 1993) popisuje roky 1861 až 1875. Začína memorandovým a či tesne pomemorandovým obdobím a končí rokom v ktorom bola zrušená Matica Slovenská. Exkurzia do minulosti, ďalekohľad, ktorý nám ukazuje trojrozmernosť popisovaného na rozdiel od splošteného pohľadu súčasných učebníc poplatného vzdialenosti doby.
Možno nielen pre mňa, ale aj pre iných bolo prekvapujúce, že ani v roku 1863 nebola dosiahnuté, pokiaľ ide o slovenskú reč, zjednotenie sa. O Ľudovítovi Štúrovi a kodifikácii štúrovskej slovenčiny vie, alebo aspoň počul asi každý. Znalejší vedia, že „Východiskom novej podoby spisovnej slovenčiny sa stala pôvodná štúrovská kodifikácia, ale s viacerými pravopisnými, hláskoslovnými a morfologickými úpravami, ktoré navrhoval M. M. Hodža a s ktorými sa stotožňoval aj Martin Hattala. Normu tejto tzv. opravenej slovenčiny spracoval a odôvodnil v diele Krátka mluvnica slovenská (1852) práve Martin Hattala, ktorý mal primerané filologické vzdelanie. Táto podoba spisovnej slovenčiny v základných rysoch platí dodnes. ... Takto sa v bežnej jazykovej praxi, ale najmä vo vecnej a umeleckej literatúre nový spisovný jazyk v priebehu 19. storočia vyvíjal, rozvíjal a formoval do dnešnej podoby. Isteže, nebolo to bez peripetií, lebo nielen jazyk, ale i jeho nositelia boli vystavení viacerým skúškam." (Ján Findra, Jazyk a text, SNN 11/2010).
Mojim splošteným pohľadom teda vidím, že od roku 1852 malo byť všetko jasné a od tohto momentu už len prirodzený vývoj ujednotenej reči. Posledná veta Jána Findru síce niečo naznačuje, ale čo, to nevidno.
Na to ako ďalekohľad poslúži aj „Druhá kniha o starom Martine" . Na strane 128 je časť opisu druhého valného zhromaždenia MS ( v roku 1863 pre tých, čo to majú s pamäťou na letopočty podobné ako ja). Takže citát z knihy, kde sa citovanie pôvodných materiálov strieda s komentármi Júliusa Vanoviča.
No pamätným sa stane toto zhromaždenie návrhom podpredsedovým, aby spisy matičné vychádzali medzi ľud v štúrovskej slovenčine a ich autorom sa určili jednotné pravidlá; aby Michal Miloslav Hodža ako „prvý učiteľ terajšieho spisovného jazyka" Hattalovu, Viktorínovú a Mrázovú mluvnicu porovnal a preskúmal, lebo aj po nich „rúznost u spisovateľov" panuje - a výsledok ako návrh podal Matici. Výborník Hodža „úlohu túto chvályhodnou ochotou na seba vzal" - ibaže, aj po urgenciách nesplnil; o rok na deviatom výbore povie, že o tom píše samostatné dielo a do budúceho valného zhromaždenia ho dokončí - nestalo sa; Hodža už kráča osobnou kalváriou. Ale ešte ten istý deviaty výbor rozhodne „písať dľa spôsobu prijatého a v matičných spisoch zaužívaného" - „kým sa vôbec dačo určitejšieho v záležitosti pravopisu slovenského nerozhodne"; nerozhodlo - zostal teda matičný, neskôr „martinský úzus".
Vďaka a chvála však aj za ten úzus.
Nielen konfesionálne, aj na litere teda zjednocuje sa dovtedy rozčesnutý národ; ten jazyk spoločný bude ho odteraz spájať aspoň vonkajškovo. Končia sa tým aj intrigy neprajníkov, podľa ktorých nebolo dovtedy dôvodu zavádzať slovenčinu do škôl, úradov a úradných spisov: veď tí Slováci ani ustálenej reči nemajú!
Koniec citátu. Písal sa rok 1863. Teda 11 rokov po Hatalovej mluvnici a či zjednodušene hodžovsko-hattalovskej reforme. Našinec o Viktorínovej a či Mrázovej mluvnici sotva počul. A predsa boli a stále ešte pretrvávala aj rôznosť medzi spisovateľmi. A pred našincom sa možno vynára potreba silnejšej optiky, aby zistill prečo aj Viktorínová a či Mrázová mluvnica.
Už aj preto, že hodžovsko-hattalovskej reforma sa považuje za všeobecne prijateľný kompromis medzi reprezentantmi odlišných postojov.